V priebehu jedného mesiaca ma životné udalosti iných ľudí vrátili myšlienkovo späť do roku 2005. Neuveriteľné, až keď som napísala tento rok do počítača, uvedomila som si, že je to skoro 8 rokov. To čo sa udialo v živote ľudí okolo mňa, ma inšpirovalo k uverejneniu časti z pripravovanej knihy Zázraky sú v mojom živote vítané alebo Ako byť väčší než strach. Tento príbeh akoby nechcel čakať až bude uverejnený v knihe. Chce byť už tu a teraz pre ľudí, ktorí sa nachádzajú v obdobnej situácii. Čo sa dialo?
Sedím v zamestnaní za stolom a som v absolútnej dezilúzii alebo depresii? V práci už po neviem koľkýkrát skritizovaná, že to, čo som urobila, nie je podľa majiteľových predstáv. Tí čo ste zamestnaní, asi viete, aké je náročné napĺňať predstavy iných ľudí, nerealizovať svoje vlastné. Čo myslíte, ak nám chýba v práci srdce, je to ľahké ustáť? Môžeme hovoriť o vnútornom naplnení a šťastí?
Neustály kolotoč rozhovorov so šéfom ma vyčerpával. A tak prišiel deň, kedy sedím za stolom a som úplne vyčerpaná, nie je viac miesta pre ďalšiu vyčerpanosť. Spontánne si kliknem na internetovú stránku profesia.sk a som frustrovanejšia ešte viac. Trh práce sa za 6 rokov, ktoré som strávila v tejto firme, celkom zmenil. Niektoré moje zručnosti už trh nechce a niektoré zase neovládam. V tomto systéme práce som ich nepotrebovala. Hovorím si: „Dievča, keď to takto pôjde ďalej , tak o pár rokov budeš rada, keď budeš môcť robiť upratovačku a zarobiť trocha peňazí.“ Táto predstava ma úplne vydesila. Prešiel mnou nekonečný strach, dych sa na pár sekúnd zastavil. Pocit strachu ma ochromil na niekoľko dní, až v jednom momente som sa rozhodla: stačilo.
Povedala som si: „Toto nedopustím!“ Nerobím predsa skoro dve desaťročia a nevzdelávam sa celý život preto, aby som tento hrôzostrašný obraz naplnila. Musí existovať riešenie. „Aké?“ pýtala som sa seba. V tridsiatich šiestich rokoch som bola opäť na začiatku. Predtým som zo začiatkov mala strach. Nemala som rada neznáme situácie, ľudí, neistotu z výsledku, chýbala mi viera v seba, okolitý svet i sily, ktoré sú tu pre každého z nás. Viedli ma. Kládla som si otázky: „Čo budem robiť? Z čoho budem platiť účty?“ a pod. Dnes už viem, že som sa mala pre rýchlejšie riešenie a uskutočnenie pýtať: „Čo chcem robiť? Ako chcem platiť účty? Akým štýlom života chcem žiť?“ Tak si vytvoriť obraz života podľa svojich predstáv.
Nečakala som, kým druhí rozhodnú za mňa. Dala som výpoveď a vydala som sa na cestu objavovania. Najprv som odcestovala na tri mesiace do Írska, zdokonaliť sa v angličtine a nechať si časový priestor na rozmýšľanie. Vrátila som sa, odpoveď som stále nepoznala, zistila som však, že som získala čas v podobe podpory v nezamestnanosti. Samozrejme nerátala som, že pol roka využijem do posledného dňa, stalo sa tak. Mala som čas objavovať seba – cez pohyb, nové poznatky a realizáciu nedokončených vecí, na ktoré som počas zamestnania nemala čas. Najobľúbenejšími sprievodcami sa mi stali knihy: Nebojte sa nepracovať, Ako si nájsť správny džob i Umelcova cesta. Trvalo mi určitý čas, kým som pochopila, akú odpoveď mi dáva toto obdobie. Na otázku, ako ďalej, som si odpovedala: „Už nechcem byť zamestnaná.“ Prvá reakcia bola, čo budem robiť? Predtým myšlienka na podnikanie ma vôbec nezaujímala.
Najviac ma prekvapilo, keď som si priznala, po čom naozaj túžim, že sa veci začali diať. Prichádzali ku mne nové knihy o podnikaní. Knihy som hltala, prijímala som nové poznatky. A keď som sa už nesústredila na zamestnanie, prišla mi ponuka na prácu presne včas. Táto cesta nebola síce hneď o podnikaní, ale práve v nej som stretla ľudí, s ktorými som presne do roka firmu vytvorila.
Dnes pri počúvaní príbehov mojich známych, ktorí prišli o prácu, súcitím. Stále si pamätám pocity straty sebahodnoty , keď som už nebola zamestnaná. Akoby ma vykorenili, stratila som časť samej seba. Každá minca má však 2 strany. V tomto prípade darom bol čas. Čas pre objavovanie novej úrovne samej seba. Čo mi v tomto čase pomohlo?
Hľadala som odpoveď cez seba
Využila som dar od života naplno, skúmala, čítala, surfovala, rozprávala a hlavne pýtala sa seba – čo naozaj chcem. Udržovala som režim, akoby som chodila do práce, len náplň bola nová. Pekne som sa obliekala, starala sa o seba a odpoveď mi prišla, otvorila dvere k novým riešeniam. Dôležité bolo sledovať znamenia, ktoré mi dával život. Čo mi hovorili ľudia, aké informácie som čítala, aká kniha ma zaujala. A keď ma prepadol strach, tak som ho prijala. Opýtala som sa ho: „Čo odo mňa chceš?“ A podľa odpovede konala.
Ak sme väčší ako náš strach, objavíme za ním bohatstvo. Za všetko hovorí informácia, ktorú som dostala pri nedávnom rozhovore so zdravotnou sestrou zo Švédska a tá potvrdila, že ľudí pri umieraní najviac trápi to, že neurobili niečo, čo mali. Niekedy len potrebujeme čas, aby sme zistili , čo to je.