„Úspešní aj neúspešní manažéri sa podobajú. Až na ten detail, že úspešní nie sú perfektní“, tvrdí profesor Hogan.
Zaujal ma tento citát, ktorý som čítala v článku blogerky Evy Uhríkovej. Hlavne to, že rozdiel medzi úspešným a neúspešným manažérom podľa profesora Hogana sa ukrýva v takom detaile. Úspešní manažéri si priznajú chyby či svoje temné stránky a neúspešní nie. Snažia sa presvedčiť najprv okolie a potom samých seba, že oni sú tí dokonalí a bezchybní. Stále v nás pretrváva mýtus, že musíme byť, či už ako manažéri, alebo ľudia bezchybní.
Prečo máme tendenciu klamať sami sebe?
Čo myslíte, prečo? Úprimne povedané, bezchybného človeka nepoznám, i keď som si dlho myslela, že všetci okolo mňa sú takí, len ja nie. Ostaňme pri práci, popri vzťahoch jednej z najdôležitejších oblastí života človeka. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo robíme prácu, ktorá nás nebaví? Môj príbeh a takisto výskum mi ukazujú viacero faktorov: nevieme, čo nás baví; keď to aj vieme, máme strach z toho, že nás to neuživí; sme presvedčení, že dostávať peniaze za to, čo nás baví robiť, nie je možné. Ďalším dôvodom je, že nepoznáme silu tvorivosti. Objavuje sa často postupne, keď realizujeme kroky, ktoré vedú k vytvoreniu toho po čom túžime. Akosi podvedome očakávame, že keď sa vydáme na cestu hľadania, musíme už dopredu poznať odpoveď na otázku: „Čo je tá práca, ktorá ma baví a dá hodnotu mne aj iným ľuďom?“
Otázky sú kľúčom k nepoznanému
Skôr ako sa pozrieme bližšie na predchádzajúcu otázku, obzrime sa spoločne späť, do obdobia, keď sme si vyberali strednú alebo vysokú školu. Rozhodovali ste sa podľa toho, čo ste túžili robiť, alebo ste ako ja podľahli rozumným argumentom dospelých? Chcela som ísť študovať na združenú strednú školu záhradnícku. V trinástich rokoch sa mi páčilo povolanie záhradníčky. Od detstva ma bavilo starať sa o rastliny. Bola som veľmi hrdá, keď mi babka zverila hriadku v záhrade, ktorá bola len moja. Starala som sa o rastliny, polievala ich a dodnes si pamätám ten pocit šťastia a silu, ktorú som získala na zvládnutie všetkých úkonov. Šťastie, čo som cítila, ju znásobovalo.
Prečo sa vízia o profesii záhradníčky nenaplnila? Keď som povedala svoju predstavu rodičom, povedali mi: „A to chceš behať s Cigánmi v oranžovej veste po parku?“ Táto predstava ma, samozrejme, neoslovila. Nemala som argumenty dospelých, prečo chcem robiť prácu, ktorá sa vtedy považovala za podradnú a bola, samozrejme, málo platená. A tak som nakoniec vyštudovala strednú elektrotechnickú priemyslovku. Znakom, že nie som na správnej ceste, bolo, že prvé dva roky sa stali pre mňa peklom. Tento zážitok vo mne dlhé roky vyvolával pri rozhodovaní neistotu.
Dnes keď sa na vec pozerám z perspektívy uplynulých dvoch desaťročí, vidím, aké je zradné rozhodovať sa pri výbere povolania z pohľadu: to je výborné, tam sa dá zarobiť veľa peňazí alebo to všetci chcú. Dnes je profesia záhradníčky vyhľadávaná a aj dobre platená. Veď kto z nás má schopnosť vidieť zmeny v spoločnosti, ktoré nastanú za 10 či 20 rokov. Namiesto racionálnych argumentov som sa naučila klásť otázky týkajúce sa našich túžob a ony mi dávajú odpovede vedúce k nepoznanému. Aký bol váš príbeh? Napíšte!
To, čo nám berie, nám aj dáva
Na druhej strane som získala schopnosť hľadať. Keďže som podvedome cítila, že nie som na správnom mieste, kládla som si otázku: Čo mám robiť? Chvíľu som sa venovala vyštudovanému odboru. Po čase ma život cez krízu s názvom nežná revolúcia, po ktorej sa extrémne prepúšťalo, posunul k oblasti, v ktorej som mohla využívať tvorivosť. Dodnes využívam zručnosti, ktoré som vtedy získala. Cez šťastie z tejto práce som získala tvorivosť aj silu. Cez skúsenosť so strednou školou som získala do života aj inú devízu: počúvať samu seba, byť k sebe úprimná. Robím, samozrejme, aj chyby, za ktoré som zodpovedná len ja a vtedy ich viem aj opraviť.
Nie je dôležité, čo si druhí myslia o vašej ceste. Veď ako môžu vedieť lepšie než my sami, čo máme robiť. Každý z nás si potrebuje dopriať čas na objavenie seba cez tvorivosť a na spoznanie svojich túžob a snov. Čas rozhodnúť sa pre zmenu a konať. Často nás brzdí náš strach a hovorí nám: nechoď, veď teraz to v práci ako tak ide, nič nemeň, veď tu zarábaš kráľovsky a nešťastie si len namýšľaš, zostaň tam, kde si, kto bude platiť hypotéku a účty, atď.? Je to pochopiteľné, posunúť sa z istoty do neznáma je veľký krok. Čím sme starší, tým môže byť strach väčší, zvykli sme si na svoje pohodlie a istoty.
Čo nám ukazuje kríza?
Opäť sa hovorí o kríze, že nás čakajú ťažké časy. Zvyšovanie cien, rast poplatkov v bankách, neistota v zamestnaní. Cyklicky sa takéto správy opakujú a pravidelne hovoria: Teraz nie je čas na zmenu. Ak im uveríme, strach zo zmeny bude čoraz väčšmi rásť.
Stalo sa vám, že ste v zamestnaní či podnikaní pocítili strach a neistotu a stali sa magnetom priťahujúcim nepríjemné situácie? Šéf stále dookola vyjadroval nespokojnosť, nedalo sa s kolegom dohodnúť na riešení projektu atď. Mne áno. Začala som strácať pôdu pod nohami. Ak tieto signály nezachytíme a nevyužijeme situáciu na zmenu, tak sa po určitom čase pokojne môže stať, že prídeme aj o prácu a vízia strachu sa naplní. Čo s tým, ako premeniť strach na pozitívnu hodnotu pre seba?
Aktivita je hodnota
Aktivita, no aká? Tá, čo dá odpovede na otázku, ktorú sme už spomínali: Čo je tá práca, ktorá ma baví a dá hodnotu mne aj iným ľuďom? Keď si túto otázku položíte a započúvate sa do svojho vnútra, získate prostredníctvom vnútorného hlasu – intuície – odpovede. Takisto môžete akoby „náhodou“ stretnúť niekoho, kto vám povie informáciu, ktorá s vami rezonuje, vidíte v kníhkupectve knihu, ktorá vás zaujme. Toto sú malé a postupné kroky, z ktorých vás aspoň jeden denne dovedie k odpovedi na danú otázku. Môže sa tiež stať, že zrazu dostanete nápad cvičiť alebo behať, či ísť na miesto, na ktoré bežne nechodíte, a tam stretnete niekoho, kto vám dá dôležitú informáciu. Prijímajte, skúmajte, či sú odpovede v súlade s vašou víziou, a vytvorte si prácu snov, či už v zamestnaní, v ktorom pracujete, alebo v novom zamestnaní, či podnikaní. Nečudujte sa, ak prídete na to, že chcete robiť niečo, čo tu ešte nie je alebo dnes ešte táto práca nie je populárna. Ak by vás to zarazilo, spomeňte si, prosím, na môj príbeh. Vyplýva z neho poznanie, že to, čo nie je zaujímavé či výnosné dnes, môže také byť o rok, dva či päť.
Niekedy kým začneme robiť prácu, ktorá dáva odpoveď na spomínanú otázku, potrebujeme čas na získanie nových zručností. Možno sa budeme musieť vrátiť do školy, absolvovať kurzy na témy, ktoré teraz ešte akoby nesúvisia s vysnívanou prácou.
Ak ma na ceste niekedy prepadnú pochybnosti a strácam silu, vždy si spomeniem na to, čo ľudia najviac ľutujú na konci života. Viete čo? Ľutujú to, čo vedeli alebo aspoň tušili, že majú urobiť. Ak pochybnosti prídu, zastavme sa a započúvajme do svojho vnútra. Opýtajme sa ho: je toto ešte stále to čo chcem, kto ma môže podporiť, čo sa mám naučiť, akú knihu si mám prečítať? Pravdivé odpovede nám dajú silu na konanie krok za krokom a slobodu A okrem sily a slobody získavame aj každodenné šťastie.
