Presne pred troma rokmi 10. januára 2011 som v tomto blogu napísal článok o Sudáne. Napísal som ho v deň referenda, kedy svet oslavoval demokratický úspech a následné vzniknutie najmladšej krajiny našej planéty Južného Sudánu.
Nadpis toho blogu znie „Nie neprepadávajú tu iba keď prší...“ a nájdete ho nižšie a skoro nikto ten článok nečítal. Ja to aj chápem, veď Sudán je od Slovenska ďaleko (hlavne mentálne ďaleko) a v našich médiách o tejto krajine ani dnes nenájdete správu. No na BBC je to už tretí týždeň najdôležitejšia správa dňa. S prekvapením sa píše o občianskej vojne medzi dvoma najväčšími kmeňmi krajiny, o summite v Addis Abebe, kde sa negociácie zasekli, dnes sa píše o tom, že oficiálna armáda tiahne na rebelmi ovládané mestá Bor a Bentiu.
Presne po troch rokoch si dovolím zhodnotiť vývoj. Sme totiž jedinou cestovkou na Slovensku aj v Čechách, ktorá Južný Sudán ponúka svojim klientom. Taktiež viem, že po mojej výprave pred mnohými rokmi už nikto neprešiel tú oblasť ležiacu na terajšej hranici rozdelenia kedysi najväčšej krajiny Afriky. Keď som tou oblasťou v Južnom Khordofáne, južne od sudánskych vrchov Nuba vtedy prechádzal, videl som zbombardované domy, kostoly a veľmi krehký mier v spoločnosti, ktorá ako keby žila v prvotnopospolných podmienkach. No odvtedy sa situácia ešte zhoršila, permit na vstup do oblasti sa nedal získať a prišli ďalšie bombardovania územia, ktoré lavírovalo či ostane na severe alebo sa pridá k rebelujúcemu juhu. Pri tejto ceste som pochopil situáciu v Sudáne. Z arabského severu, zo Sahary sme cez Sahel a sudánske savany prešli na juh do černošského, kresťanského sveta, kde sa práve pilo pivo z čerstvej úrody sorgumu a divoko tancovalo na úžasnom festivale. Bol to presný opak abstinujúceho puritánskeho severu. Bol to ohromný cestovateľský zážitok. Prechádzali sme oblasťami pod kontrolou severskej arabskej armády, ale aj oblasťami kontrolovanými SPLA. Pravá úžasná Afrika bez akýchkoľvek turistov. Vtedy som pochopil, že najexotickejšie oblasti dnešného sveta sú tie zakonzervované vojnou.
Keď to raz vidíte, ten divý tanec, keď pochopíte, čo to je kmeň, keď pochopíte, že pre muža je krava, ktorú pasie dôležitejšia než pre nás Porsche či dokonca mužské prirodzenie, viete, že „demokratické spolužitie“ rôznych kmeňov nebude možné. Keď sa muž rozhoduje, či zachraňovať svoje dieťa alebo kravu, pomôže krave. Krava je najsilnejším spoločenským statusom. Keď vlastníte veľa kráv, môžete byť tlstý, škaredý a starý aj tak máte všeobecný obdiv a môžete si napríklad kúpiť (= vymeniť za kravy) to najkrajšie dievča. Je to vlastne to isté ako s tým Porsche u nás, len tlstý v Južnom Sudáne nie je nikto. Nad kravou je už iba kmeň. Kmeň je úplne všetko. Tu je kmeň váženejší než vlastné deti. Za kmeň bez problémov položíte vlastný život. Hovoriť v tomto prípade o demokratických voľbách a demokratickom spolužití je hlúposť západu. Tu nič také neexistuje. Vy vždy volíte vlastný kmeň, nič iné!
Preto som pred troma rokmi písal o nenávisti medzi Dinkami a Nuermi a tvrdil som, že toto sa nezmení, že kmene sa nescivilizujú. Pred troma rokmi v blogu som napísal, že prezident severu Omar al-Bashir, (pred troma rokmi bol najväčším nepriateľom západu a v médiách sa vtedy pravidelne spomínal ako vojnový zločinec odsúdený v Haagu – prvá hlava štátu s obvinením ICC), sa môže iba smiať a stačí mu počkať. Je zaujímavé, že nikde v západných (rátam sem aj slovenské) médiách nenájdete za celé 3 roky takýto názor. Aj Briti či CNN sa teraz tvária prekvapene. Nueri zabíjajú Dinkov a Dinkovia Nuerov. Oficiálna armáda krajiny sa rozpadla na frakcie podľa kmeňovej identity. 200 000 ľudí muselo opustiť svoje domovy. Situácia je tragická. Najväčšieho nepriateľa Omara al-Bashira na hrôzu západu pozvali kmene na konzultácie. A Bashír teraz popíja svoj sladký čaj a evidentne si to užíva. Haag s ním do dnešných čias nedokázal nič urobiť a tak západ v jeho prípade opäť vyznieva smiešne.
Milujem kmeňový systém a úplne chápem, čo sa deje. Rozdelenie Sudánu bolo podľa mňa prvou lastovičkou v procesoch, ktoré štiepia jednotu štátov vo východo-západnom smere niekde na línii Sahelu, ktorá celou Afrikou prechádza od Atlantiku k Červenému moru. No je to oveľa zložitejšie. Nejde totiž v prvom rade o náboženstvo, ale o kmeň. Kmene a jasná identita je to, čo nám tu na západe chýba a čomu sme prestali rozumieť. Individualizmus je výkonný, ľahšie robíme rýchle zmeny a sme v biznise úspešnejší, ale kmeň je to čo človeka ukotvuje, jasne mu hovorí, kto je a robí ho šťastným. Čím sú kmene „primitívnejšie“ – ja by som to nazval pôvodnejšie, úžasnejšie, krajšie – tým je ich správanie jasnejšie = prokmeňovejšie. Čím sú kmene „scivilizovanejšie“ – ochočenejšie, tým ich kultúrne bremeno brzdí v prirodzenosti a ženie do zákulisnej politiky. My v Európe sme už poslušní. Tu v Afrike sa čas od času prirodzenosť prederie na povrch a kmeňové nepokoje vypuknú. My hovoríme často o náboženských dôvodoch, ako bolo pred pár rokmi v Darfúre, respektíve dnes v Stredoafrickej republike kde moslimská skupina Séleka vyvražďuje kresťanov. Opäť, nejde prvoplánovo o náboženskú čistku, ide o kmeňovú čistku. Inak o Stredoafrickej republike je na tomto blogu taktiež článoček, ktorý v krátkosti opisuje novodobú históriu a anarchiu v čiernom srdci kontinentu. Píšem tu aj o zážitku s pralesnými slonmi, ktoré rebeli tento rok vystrieľali. Brutálny, hlúpy čin. Ten článoček (50 rokov Stredoafrickej republiky) taktiež nikto nečítal. Tiež sa ani dnes v slovenských médiách nedozviete o tomto konflikte nič. Tisíce mŕtvych, státisíce utečencov a najdôležitejšia dnešná správa francúzskych médií. Tie píšu že o budúcnosti Stredoafrickej republiky sa rozhoduje na dnešnom (10.1.2014) summite v Čade.
Afrika je jeden úžasný kontinent, kde nič dlhodobejšie neplatí (ak sa na vec pozeráme logikou západu), ale na druhej strane všetko platí oveľa silnejšie. Len tomu musíme porozumieť. Nedajú sa podpísať dohody. Tie sa porušia. Vo voľbách tu s 90% prevahou desaťročia vyhrávajú diktátori a smejú sa, že my zo západu im to žerieme ako demokraciu. Priznám sa, nechápem politiku západu. Všetko je také jasné. Kmeň nemusí medzi sebou podpisovať žiadnu dohodu. Dohoda koluje v ich žilách, jazyku, každodenných zvykoch. Pýtam sa: Prečo som potom jediný, kto za celé tri roky napíše, ako sa veci majú a ako dopadnú? A chvalabohu, že to nikto nečítal, lebo keby áno, tak ma budú napádať ako zradcu. Ako keď som povedal, že Egypt demokraciu nezvládne a chaos zákonite príde! Uf to bolo reakcií, 90% ľudí sa postavilo proti mne, že nie som vyštudovaný politológ a hlavne môj názor bol presným opakom toho čo hlásali všetky média píšuce o úžasnej facebookovej arabskej demokratickej jari. Nebolo to tak dávno a tak si možno spomeniete...
Chápem, že slovenskí novinári nemajú možnosť vidieť tieto krajiny naživo. Chápem, že západní novinári idú do krajín pod ochranou strany, ktorú západ podporuje, a tá im ukáže tú stránku mince, o ktorej majú písať. Chápem, že ide o ropu a diamanty.
No neviem pochopiť, prečo nakoniec niekto predsa len nepríde s pravdou. Prečo sa nehovorí pravda? Keď hovoríme o slobode médií, prečo niekto nenapíše iný názor než príde z Reuters?
Prečo sa nezávislé média nechytia daného názoru, hlavne ak sa ukáže, že je to pravdivý názor? Určite nie som jediný. Veľa ľudí čo cestuje a bolo Tam sa k názorom rýchlo dopracuje. Ja sa pýtam. Prečo je to médiám jedno? Prečo je každému jedno, kde je pravda? To je pre mňa veľmi znepokojujúce.
Ja mám diametrálne odlišný pohľad na konflikt v Líbyi, v Sýrii, dokonca aj o Severnej Kórei píšu západné média tendenčne. Na Slovensku som vždy volil pravicu, nadovšetko si vážim svoju osobnú slobodu, neznášam komunizmus. No neznášam aj klamstvo a manipuláciu s verejnou a teda aj mojou mienkou.
Keď vidím tu strašnú manipuláciu v správach o zahraničnej politike, teda v oblasti, v ktorej sa vyznám, ako je to so serióznosťou informácii v iných oblastiach nášho života?
PS: pozitívom je, že dnes ma nikto za pravdu neupáli ako Giordana Bruna koncom 16. storočia. Druhá vec je, že tento článok nebude nikto čítať a tak médiám nič nehrozí. Všetkým, čo ste sa dočítali až sem, prajem úspešný a šťastný rok 2014.