Cestovanie - najprv ostanete v nemom úžase a následne sa z vás stane rozprávač príbehov.
Ibn Battúta (1304 -1369)
Afganistan
Holubice symbolizujúce čistotu pred svätyňou Hazrat Ali, bratranca a zaťa proroka Mohammeda. Mnohí tvrdia, že tu v mešite je Ali pochovaný. Božský pokoj a silná atmosféra ma prinútila vrátiť sa sem niekoľkokrát.
Severne položený Mazár–e Šaríf má úplne iné fluidum než Kábul či Herát. Zvláštnu kulisu mu robia šikmookí Uzbeci a Tadžici a z blízkeho impresívneho starobylého gréckeho mesta Balch, centra Baktrijskej ríše sa šíri kultúrnosť po stáročia. Kázal tu Zoroaster a žila nádherná Roxane? Teraz sa život točí okolo štadióna na psie zápasy a buzkaši. Alexander Macedónsky pred 2300 rokmi vyhlásil, že do Afganistánu sa ľahko mašíruje, ale ťažko vychádza. Stále je to pravda. Deň po našom odchode v nedeľu 12. októbra 2014 dvaja talibánski atentátnici napadli policajnú stanicu, 18 ľudí zranili a dvoch zabili.
Antarktída
2. januára 2012, presne sto rokov po tom, čo dôstojník Robert Falcon Scott so svojimi druhmi stál na Južnom póle sme zavítali na britskú bázu na Antarktíde. Ten cestovateľský príbeh, čestný boj medzi novou, vtedy neznámou krajinou Nórskom (vedenou geniálnym polárnikom Roaldom Amundsenom) a silnou Britskou ríšou ma fascinuje. Scott v tento deň dorazil na Južný pól a zistil, že prehral. Celá jeho výprava na ceste späť zahynula. Napriek tomu, že Amundsena obdivujem, som chcel vzdať hold Scottovi. Bol to hrdina!
My sa máme super. Na zodiakoch sa dovezieme na breh a kúpeme sa na nádhernej pláži. Keď skrehnutí vybiehame von, skáču do mora stovky tučniakov. Naša expedičná loď a teplá sprcha nás čaká neďaleko. Takýto krásny deň je na Antarktíde veľkou výnimkou a nás na ceste cez Drakov prieliv čakajú vyše 10 metrov vysoké vlny.
Pakistan
Školský autobus pod 6 106 metrov vysokou Katedrálou v Passu. Šinieme sa po známej KKH (Karakoram Highway), čo je jedna z ciest, ktorú by mal každý cestovateľ prejsť. Tento rok tu nie je nikto, žiadna doprava, žiadni turisti a my máme hory iba pre seba.
Prešli sme ju celú - 806 kilometrov na pakistanskej strane a vyše 400 kilometrov na čínskej. Reklama hovorí, že ide o najvyššie položenú medzinárodnú asfaltovú cestu sveta. Každopádne, v žiadnom dopravnom prostriedku som sa necítil byť k horám bližšie než teraz. Dávame našim horolezcom vyrobiť pietnu plaketu a tú umiestňujeme pod himalájsky Nanga Parbat (9. najvyšší vrch našej planéty). Práve tu ich pred vyše rokom mudžahedíni neľútostne zabili.
Na jednej ceste prechádzame Ťan-Šanom, Kchun-lunom, Pamírom, Hindúkušom (zabíjač Indov) a Karakoramom so štyrmi osemtisícovkami. Po návrate z ľadovca si u Tanveera Ahmeda dávam marhuľovú polievku, kupujem lyžice vyrezané z marhuľe, ako dezert si dávam marhuľový koláč a na cestu pribalím preslávené sušené marhuľe. Chýba už iba marhuľovica. No tú si v striktne moslimskom Pakistane musíme odpustiť.
Etiópia
Južná Etiópia je krajšia, než som očakával. Nádherne zelená, zvlnená, voňavá, čistá Afrika šťastných vysmiatych ľudí. Na vydlabanom kanoe preplavíme Omo a potom dole pri kenských hraniciach v zastrčenej dedinke nám šamanka Gule v leopardej koži magicky pokrstí nový katalóg. Je 17. novembra, výročie revolúcie a my v BUBO si každoročne tento dátum pripomíname, nech sme kdekoľvek. Vody Omo, mágia šamanky, tance a spevy celého kmeňa "bungala bungala bubo, bungala bungala bubo" nám všetkým zabezpečia šťastné cesty.
No zážitky dnešného dňa sa nekončia. Po prašnej ale rýchlej ceste sa rútime ďalej a stáda paviánov nám odskakujú z cesty. A zrazu popri ceste ide malý chlapec z kmeňa Hamar. Naložíme ho do džípu, dáme mu vodu a skamarátime sa. On nás vedie cez suchú buš plnú akácií, suchých bylín od sorgumu a termitísk a potom ďalej už pešo krížom cez široké a plytké koryto rieky. Na druhej strane sa čosi deje. Počul som už o tom, no keď to vidím na vlastné oči, som v šoku.
Hamarské ženy s červenými vlasmi od okru a tuku tancujú v tranze dokola a pýtajú si bitku. Mladí muži ich neľútostne šľahajú prútmi a na ich tele sa zjavujú krvavé rany, celý chrbát majú samá jazva, no aj keď majú v očiach slzy, nevydajú ani hlásku a tancujú ďalej. A ešte si pýtajú ďalšiu a ďalšiu ranu a ukazujú tak svoju odvahu, odhodlanie a vnútornú silu. Ženy sú sestry mužov, ktorí ich šľahajú a jazvy ostanú naveky dôkazom, že oni kedysi trpeli pre svojho brata, z ktorého sa dnes stane muž. Vždy môžu od brata v zlých časoch žiadať pomoc. Stačí ukázať jazvy na svojom chrbte.
Zrazu sa zjaví vysokánska chudá postava mladého chlapa čierna ako uhol, volá sa Argama a je to brat nášho malého sprievodcu. Vlasy podľa vzoru “ukuli” v akomsi smiešnom drdole, ako keby vyfúkané, napoly vyholená hlava, takže ho jasne odlíšite od ostatných. Okolo nahého tela má iba bielu tkanú plachtu. Nasleduje ho stádo asi 30 vykastrovaných býkov a kráv, ktoré sú posvätnejšie než v Indii. Prakticky nikdy sa nejedia a sú dôkazom spoločenského postavenia.
Opúšťame ženy a spoločne s ostatnými mužmi mierime na čistinku. Zhodí zo seba látku, vydrhne zlé hriechy pieskom. Hamarskí dospelí muži – “Maza” – zoradia kravy a býky do radu a naháč na nich vyskočí a beží po ich chrbtoch bez toho, aby spadol. Hore a dole, hore a dole.
Prvý krok, to vyskočenie na prvého býka, je tým najťažším. No aj udržať balans na šmykľavých kravách je ťažké, doslova artistický výkon.… Nedialo sa niečo obdobné na Kréte pred 3 500 rokmi? Teraz sa Argama môže oženiť, mať deti a vlastniť dobytok. Aj keď on už dieťa s manželkou svojho staršieho brata má. Ale o tom vám môžem porozprávať osobne... Každopádne, je neuveriteľné, že toto sa dá ešte dnes na našej planéte vidieť.
Irak
Krst v najsvätejšom meste Jezídov, v Lališi. Napriek tme som nepoužil blesk a fotografia má tak väčšiu atmosféru. Matka bola vážna, chlapec sa bál. No po tom ako vyšli z jaskyne s pyramídovou strechou, sa celá rodina rozžiarila.
Na Jezídov v dnešnej dobe robí Islamský štát (IS) pogrom. Mužov zabíja a mladé ženy predáva do otroctva. Jezídky majú často zelené oči a tie sú žiadané.
Jezídska žena si nemôže zobrať nikoho mimo svojej komunity a to ešte musí ísť o manželstvo v rámci jednej z troch kást. Prestúpiť na jezídstvo sa nedá. Tento zákaz je veľmi tvrdý. Moslimovia, ale aj kresťania, ich považovali za uctievačov diabla, lebo uznávajú anjela páva a z usporiadania sexuálnych orgií. A to len preto, lebo sa náboženských rituálov zúčastňujú obidve pohlavia.
Popri sikhskom Zlatom chráme v Amritsare som „nadpozemský pokoj“ cítil práve tu v Lalíši, meste východne od v tejto dobe „pekelne nebezpečného“ Mosulu. Jezídi mi pripadali veľmi inteligentní a kultivovaní. Pomáhal som im šliapať olivy a vytláčať z nich olej, z ktorého následne robili sviečky, aby horeli vnútri ich chrámov.
Kurdistan
Kurdi o sebe tvrdia, že sú najväčším národom bez svojho štátu. Turci a Arabi o nich tvrdia, že sú špinaví, že sú horší než cigáni. „Cez divoký Kurdistan“ znela kniha, ktorú som čítal v mladosti. Kurd ťa cez deň okradne a večer, keď sa doplazíš do jeho dediny, ťa srdečne pozve na večeru a uhostí ako priateľa. Hrdosť a tvrdosť horských národov.
Ja som zažil Kurdov v Turecku, Sýrii, Iráne a dokonca aj v Arménsku. Je pravda, že všade mali vo svojich dedinách neporiadok a jednotlivé klany sa nevedia jednoducho dohodnúť. Tu v Iraku však majú niečo ako svoj vlastný štát. Majú vlastnú vlajku, vlastnú menu, vlastnú armádu aj políciu, na ktorú nemá Bagdad dosah. Samostatná kurdská vláda vraj z ropy, ktorú na svojom území vyťaží, neplatí Bagdadu takmer nič. Spočiatku som mal pred Kurdami rešpekt. No po absolvovaní Novruzu, Kurdského nového roka, sa mi začal tento národ páčiť. Hrdý, pohostinný, s otvorenou náručou. Preto som im aspoň na tejto fotografii doprial vlastný štát.
Eritrea
Nazývajú ju Severnou Kóreou Afriky pre vojenskú diktatúru, ktorá tu vládne. Ako každá diktatúra je pre turistu značne bezpečná, ak dodržiavate podmienky, ktoré diktátor stanoví. Asmara má veľmi príjemnú klímu, kostoly, budovy z čias Mussoliniho sa vôbec nezmenili a v kinách dnes dostanete najlepšie macchiato, aké ste kedy pili. Pripadal som si ako v Taliansku za éry mladučkej Sophie Loren. Massawa je zasa tropickým frivolným prístavom ešte z čias starého Grécka. Práve tu dostala Eritrea názov podľa Červeného mora. Erythros je po Grécky červený.
Tento záber vznikol v meste Keren severozápadne od hlavného mesta. Taliansky vplyv sa tu po prechode hôr rýchlo stráca, namiesto koní sa zrazu zjavia stáda tiav a ja som pri pohľade tohto muža cítil skôr vplyv Sudánu. Toho severného moslimského Sudánu.
Eritrea je chudobná a tento muž predávajúci rajčiny San Marzano a melóny mal aj v tento deň malé tržby. Oči mal hlboké ako miestne studne a pokožku suchú ako miestna príroda na pokraji Sahelu. Vedel svoje. Keď som neskôr od neho kúpil rajčiny poďakoval som „grazie“ a odpoveďou bolo „che il Signore te ne renda merito.“ Hovoril mi, že každý muž práve od vlády vyfasoval samopal a povinne musí ísť na výcvik. “Načo to tej našej vláde bude?” vzdychol si.
Džibuti
Francúzske Somálsko je exotickou malou krajinkou, geologickým zázrakom, najteplejším miestom sveta. Džibuti je štát, kde sa 3 litosferické dosky od seba oddeľujú závratnou rýchlosťou dva centimetre za rok. Nachádzajú sa tu najväčšie náleziská soli na svete a najnižší bod Afriky.
V tomto pekle žije kmeň Afarov, obávaných bojovníkov, ktorí popri Eskimákoch vydržia v najťažších podmienkach na našej Zemi. Jazero Abbe, kde je tesne po východe slnka urobený tento snímok, je jedno z najodľahlejších miest na zemi. Prechádzame cez rozľahlú púšť Grand Barra a naše džípy sa naháňajú s antilopami. Nerozumiem ako môže antilopa tak dlho s nami stačiť, ideme asi 70-kou. Pred nami sa otvorí nekonečná pláň a na nej kde tu dedinka kmeňa Afarov, jednoduché oválne príbytky pospletané z konárov akácií prekryté kravskou čí kozou kožou a obohnané ostnatými vetvami, ktoré sa trepotajú v silnom vetre. Ako môžu v tejto horúčave, pustatine a v tom prachu existovať? Po pár hodinách dorazíme k cieľu. V pozadí sa ligoce slané jazero Abbé s kolóniami plameniakov. Sme tu úplne sami, je 38 stupňov a podľa domácich prišla zima a toto je prijemné počasie.
My ľudia pochádzame práve kdesi odtiaľto z Afarského trojuholníka a pred 60-tisíc rokmi sme sa cez úžinu Bab-el-Mandeb rozhodli Afriku opustiť. Naša najstaršia pramatka Lucy nachádzajúca sa v múzeu v etiópskej Addis Abebe sa vedecky nazýva Australopithecus Afarensis.
Aše je jej prapravnučka. Ako z rozprávky sa zrazu vynorí spoza jedného z vápencových hradov. V tej nehostinnej monotónnej krajine rada nosí výrazné šaty, konkrétne oranžovú abbayu. Vyzerá to ako tapeta. Pasie tu kravy a ukazuje nám studené žriedla, bez ktorých by jej dobytok neprežil. Púšť a na nej malé oázy zelených ostrovčekov trávy. Jednoducho nádhera! 99 percent afarských žien je obrezaných.
Kambodža
Angkor som považoval za povinnú zastávku. Pred sto rokmi by som sa tešil, no teraz, pri porovnaní s ostatnými fotografiami tejto série, ide predsa len o klasickú turistickú pamiatku. Nemal som však pravdu. Komplex Angkoru je tak rozsiahly, že sa dá (napríklad elektrickým autíčkom) dostať k vzdialenejším pamiatkam, kde budete mať pokoj.
Hlavná budova Angkor Watu, na fotografií, je samozrejme plná turistov, zahraničných ako aj domácich. Kmérsky chlapec nás víta pred stavbou, ktorá je základom kambodžskej vlajky, hrdosti a celkovej identity národa. Pokorený národ, za vlády Pol Pota s prakticky totálne vyvraždenou inteligenciou, pomaličky vstáva z popola. Je oveľa chudobnejší než jeho susedia, no sila theravadského budhizmu je tak silná, že sa vám tu zaručene bude páčiť.
Francúzska Guyana
Nachádzame sa v Európskej únii, v jednej z časti Francúzska a na letisku mi nikto do pasu nedal žiadnu pečiatku.
Džungľa, džungľa, džungľa. A z nej sa vynoria amazonské indiánky a namieria si to do klasického hotela. Obrázok je z Rue Charles de Gaulle v hlavnom meste Cayenne. Pikantné!
83 percent prvých európskych "turistov" umrelo. Strašné trápenie, krvilační indiáni, choroby skosili veľkú väčšinu z prvých 12-tisíc kolonizátorov. Pritom Parížom v roku 1763 znela reklama o krajine zlata a hojnosti.
Tá krajina bola tak nehostinná, že práve sem umiestnili jednu z najstrašnejších väzníc, čo ľudstvo zrealizovalo. Peklo na zemi. Geniálne popísané Henrim Charriereom a bravúrne zahrané Steve McQueenom. Aj dnes je obývaných iba päť percent krajiny, inde je tropická džungľa. V dnešnej dobe prináša najväčší zisk prevádzkovanie ESA (European Space Agency), ktorá tu na okraji džungle konkuruje NASA.
V bare des Palmistes sa všetci tvária akoby bol rok 1908, keď bol koloniálny systém ešte silný, a keď tento bar, kultúrnu ustanovizeň a jednu z najkrajších budov mesta, založili. Nádherná žltošedá koloniálna drevená budova má priestor na tancovanie, terasu s výhľadom na záhradu so stovkami kráľovských paliem na hlavnom námestí Place des Palmistes. Nikde nie sú ventilátory. Inak je to dokonalé. Atmosféra pre ktorú sa oplatí do Cayenne odletieť. Povedzme aj na predlžený víkend. Tak ako som to teraz urobil ja.
Mali
"Soľ ide zo severu, zlato z juhu. Boh je tu pre všetkých. No tie neuveriteľné príbehy môžete počuť iba tu v Timbuktu.“ To mesto láka od nepamäti každého s dušou cestovateľa. Kedysi sa považovalo za najnedostupnejšie mesto sveta. A svoju magickosť si zachovalo doteraz.
Mulai z kmeňa Songhai, ktorý sa v Timbuktu narodil, apeluje: “Ja som čierny, mne sa nič nestane, unášajú bielych. V Kidale sa opäť začala vojna, dnes bolo päť mŕtvych. A samozrejme vieš o tých dvoch francúzskych novinároch, ktorých pred necelým mesiacom podrezali ako kozy..."
Zastupiteľské úrady Francúzska, Británie, Nemecka, Španielska neodporúčajú do Timbuktu vstúpiť, a nielen to, oni neodporúčajú vôbec do Mali cestovať. Mali je dnes tzv. červenou zónou. Čo s tým? Komu veriť? Médiám a zastupiteľstvám serióznych štátov, alebo svojmu inštinktu a skúsenostiam? Borek je právnik z Prahy a v Timbuktu bol trikrát. Teraz sa tam chce so mnou dostať po štvrtý raz. "Mám informace z první ruky, od mých Tuaregskych přátel. To město má neuveřitelnou atmosféru. Jinak bych se tam po štvrté nehrabal.“
Brit Gordon Laing mal za sebou silnú Britániu, prešiel odvážne púšť a vstúpil do Timbuktu. Keď chcel odísť, Tuaregovia ho podrezali. Francúz René Caillié sa naučil tuaregsky, zobral si za ženu dcéru Dadu a dokonca zvolával Tuaregov na modlitby ako muezin. Našiel tu Gordonov pas a potvrdil, čo sa mu stalo. Dúfam, že my budeme mať viac šťastia.
Keď sa do Timbuktu napokon dostaneme, je to ako sen. Ľudia v uliciach nás zdravia, mávajú nám, ďakujú. Ďakujeme, že ste tu. Hoteliér prednesie pred nami reč a hovorí, že sme prví turisti po troch rokoch. Je šťastný. S nami sa mu vracia nádej na príchod lepších časov. Elektrina v Timbuktu nie je, sme špinaví, unavení, zničení a šťastní. Prisahám, že sme nestretli ani jedného belocha. Zažívame mesto, ako ho zažil Gordon a René Caillié. Je to bomba!
Malijci nemajú Tuaregov zrovna v láske. Hovoria, že to nie sú islamisti ale oni, kto chcú samostatnú republiku Azawad a vraždia černochov. „Usmievajú sa na teba a keď sa otočíš máš nôž v chrbte. Len s nimi nechoď na čaj, predajú ťa Al-Kájde“, počúvam opakovane. Pre mňa sú Tuaregovia fascinujúci. Z modrých štýlových habitov im trčia iba biele oči a ešte belšie zuby. Každý z nich sa správa ako šľachtic, sú neuveriteľne hrdí. Predávajú všetko s gráciou. "Stojí to 36-tisíc frankov”, ukazuje mi Tuareg svoj výrobok z ebenového dreva a striebra. “No vieš, my Tuaregovia máme tri ceny, dohodneme sa."
Kirgizsko
Úžasná momentka z centra Biškeku, hlavného mesta, ktoré sa za Sovietskeho zväzu nazývalo Frunze. Kirgizsko som prešiel viackrát krížom krážom. Je to hornatá krajina, ktorej obyvatelia milujú slobodu a kone, pasúce sa na obrovských lúkach, nazývaných džajló. Toľko koní som nikde na svete nevidel. V roku 2005 sme pásli kone s domácimi, spali v jurte a popíjali fermentované kobylie mlieko – kumys. S vodkou samozrejme. Striedali sme sa s puškou v ruke, aby neprišli vlci.
Posledne som sa dostal do Kirgizska cez sedlo Torugart a po prastarej Hodvábnej ceste cez Ťan Šan smeroval z Kašgaru okolo jazera Issyk kul do civilizácie. A našiel som toto. Kirgizov ručne točiacich zhrdzavené Ruské kolo, ktoré im však stále prináša zisk. Z roka na rok menší. Pokazené ruské kolo najjasnejšie hovorí, kde sa ekonomika krajiny nachádza.
Šťastné cesty praje,
Ľubo Fellner
