Rozdeľujem ľudí na dve skupiny – na tých, s ktorými sa dá hovoriť a na debilov. Neznamená to, že tí, s ktorými sa dá hovoriť, so mnou súhlasia, nekričia, alebo nerobia veci, s ktorými nesúhlasím. Ale sú otvorení komunikácii. Debili otvorení nie sú. Chcú len presviedčať, napádať, nie sú otvorení konfrontácii a prejavujú to extrémnou aroganciou v hlase aj v činoch.
Ak by som tieto dve skupiny rozdelil podľa farby pleti a mojich skúseností, tak som dnes presvedčený zástanca Arabov a černochov a nenávidím bielych. Vysvetlím. Na internáte som býval s Arabom, fajn človekom, aj keď trochu uzavretým. V Paríži mi pomohla nájsť byt Maročanka, ktorú som náhodne stretol na ulici. Spolubývajúcou mi bola iná Maročanka. V Kanade som mal kamoša Araba. V Británii som si prenajímal dom od Sikha, spolubývajúcimi mi boli dve Somálčanky a jeden černoch, odniekiaľ zo strednej Afriky. Na juhu Francúzska som mal marockú frajerku a ak by som nemal kúpený lístok na autobus, tak v Quebecu som mohol mať krásnu alžírsku frajerku, ale skončilo to len flirtom, obaja sme museli odcestovať. Keď som na juhu Francúzska chodil s cirkusom, býval som v maringotke s dvoma Rumunmi. Cigánmi. So žiadnym z týchto ľudí som nemal problém. Ale – v parížskom metre ma okradli a keď som chcel svoje veci späť, strhla sa bitka. Vyvolali ju mladí francúzski výrastkovia, belosi. Stál som proti presile šiestich, siedmich debilov, v preplnenom metre mi helfol jediný človek – obrovský černoch. V Británii, v Southamptone, som chvíľu býval v dome s ľuďmi, z ktorých sa veľmi skoro vykľuli feťáci a priekupníci drog, v noci prišla do domu robiť raziu polícia. Tí feťáci boli bieli Briti.
Ak by som súdil ľudí podľa farby pleti, mám dnes na tento svet dosť vyhranený názor. Ale radšej ich delím na normálnych a debilov. Všetky rasy aj vierovyznania majú mix oboch typov.
Sledujem, prečo sa utečenci z Blízkeho východu a Afriky búria, keď prídu do Európy. Nie preto, že sú to Arabi alebo černosi. Sú fustrovaní, pretože prešli dosť nepríjemnú cestu, zrejme sú si aj vedomí, že naleteli podvodníkom, nemajú sa kam vrátiť a krátko pred cieľom – do Nemecka, Švédska alebo Británie, ich stopnú úrady a polícia a dajú ich niekde za múr alebo plot. Oproti nim stoja ľudia, ktorí tu bývajú a bránia sa im – tiež to nie sú debili (zväčša), sú len vystrašení. Na jednej strane je strach, na druhej frustrácia. Obyčajné ľudské emócie, ktoré sú nezávislé od toho, akej farby je človek, ktorý ich prežíva.
Nemám strach z toho, že tu bude v najbližších rokoch veľa utekajúcich ľudí. Aj keď viem, že budú kričať a búriť sa. Ale nie preto, že sú zlí. Ale frustrovaní. Že sa nemôžu dostať tam, kam sa dostať chcú a že veci nejdú tak, ako si naplánovali. Normálni ľudia.