Ebola tour

Išli by ste?

Čim viac toho my ľudia máme, tým viac sa o to bojíme. Okrem majetkov aj o svoje postavenie v práci či v spoločnosti. Mátajú nás túžby dosahovať ciele. A pri tom všetkom prestávame skutočne žiť. Na poriadnej expedícii sa sústredíte iba na jednu vec -prežiť. To je značne oslobodzujúce. 

Čosi podobné robil napríklad princ Siddhártha Gautama. Vzdal sa všetkého, aby našiel pravdu a stal sa Budhom. Keď takúto expedíciu do neznáma prežijete, ste ako znovuzrodený a žijete o život viac. Vy by ste išli?

Ebola tour, ako som cestu po Západnej Afrike nazval, bola evidentne jednou z ciest, kam sa ľudia boja. Za tie roky čo cestujem, mám okolo seba partiu, ktorá so mnou vyrazí prakticky kamkoľvek. No toto bola silná káva aj pre nich. Títo ľudia sa nebáli mín na hraniciach Čadu a Lýbie, nebáli sa terorizmu v Iraku, anarchie v Somálsku ani minuloročného prechodu Afganistanom. 

Ebola  však bola pre každého väčším strašiakom. Nie je to také hmatateľé ako islámsky militant. Vírus je primalý na pochopenie, no vďaka mohutnej medializácii sa v každej mysli kreuje do tých najstrašnejších tvarov.

Cez 11 krajín Západnej Afriky

Nechcel ísť nikto, odvahu nakoniec našli štyria. Trasa: Burkina Faso, Mali, Pobrežie Slonoviny, Ghana, Libéria, Sierra Leone, Guinea, Guinea Bissau, Gambia, Senegal, Mauritánia. Keď ste raz zažili jednu africkú hranicu, tak viete, že už iba toto je výkon. Niektoré hranice som prechádzal viackrát. Poslaním cesty, ktorú sme takto komplexne prešli ako prví zo Slovenska, bolo okrem zmapovania regiónu ukázať nezmysel mediálneho šialenstva s názvom ebola.

Práve tu na tomto blogu som písal, že Ebolou sa cestovateľ nemôže nakaziť. Blog som napísal po návrate zo Západnej Afriky, z Guinei, kde sa ebola práve začala rozširovať. V tom mediálnom šialenstve ste takýchto článkov vo svete našli minimum. Ja som teda nenašiel ani jeden.

No ako lekár, ktorý ovláda epidemiológiu a  pozná spôsob vzniku a prenosu choroby, viem o čom hovorím. Cestovateľská medicína je už 25 rokov mojím hobby, ovládam princíp a mám prax. Nechcem tu teda strúhať hrdinu. V skutočnosti som nešiel na istú smrť, ale na jednu úžasnú cestu po krajinách, kde dnes turistu nestretnete.

Ebola - vyhynie miliarda ľudí

Ebola.  Pri vyslovení každého zatrasie. Vyhynie celé ľudstvo, alebo aspoň miliarda z nás, písalo sa. Pre ebolu odmietajú ľudia cestovať na safari do Kene či na vínnu cestu z Kapského Mesta. Iba pre upresnenie - tu ebola nikdy nebola a do Kapského mesta je ďalej než na Sicíliu.

Keď som bol na jar roku 2015 v Sydney, musel som vyplniť formulár, kde som deklaroval, že som v žiadnej „ebola" krajine nebol. Austrálski politici svoje ovečky chránia proti nákaze rovnako úspešne ako nás naša vláda nás proti imigrantom. Nemôžu prehrať. A volič má pocit, že sa starajú.

No toto nebol jediný prípad, obdobný dokument som tento rok pri príletoch vypĺňal mnohokrát. Posledný raz včera ráno. Prístrojom mi zmerali teplotu a hodnoty zapísali. Majú tam na to špeciálne okienko. „Ste lekárka?" pýtam sa. Nie je. „A prečo toto vypĺňam? " Prísne na mňa pozrie a rázne nabrífovane odpovie: „Bojujeme proti ebole!"

„Koľko prípadov eboly máte v Ghane?" Viem, že nikdy nemali a ani dnes nemajú žiaden. „A koľko prípadov máte vo všetkých troch susedných krajinách?" pokračujem. Opäť viem, že nemajú ani jeden. Pozerá na mňa neveriacky, tu však berie slušný plat a miesto jej (ako je zvykom) vybavil iste vplyvný strýčko. Keby som mal teplotu, tak cez hranicu ma táto pani nemusí pustiť. No dá sa to vždy vybaviť. Každopádne je to dobrá “trafika.”

„Za posledný rok tu máte nula prípadov. To sa vám ľahko bojuje a ľahko vyhráva.” To je ako u nás bojovať proti migrantom, ktorí tu aj tak ostať nechcú.  Napadne ma aktuálna súvislosť. 

“Povedzte mi, koľko ľudí za ten čas u vás zomrelo na maláriu? Prečo nebojujete proti nej?" Niečo sa v pani zlomí. „Máte pravdu, hovorte o tom, áno, prosím, hovorte im o tom, povedzte IM TO."

A tu sa dostávam k tomu, prečo sme tu.

Neverím, že posielanie peňazí na vytvorenie takýchto stánkov Afrike pomôže. Teraz sa na ebolu poslalo bezmála 2 miliardy dolárov. Tie peniaze sa tu rozkradnú, rozplynú. Ja netvrdím, že ebola či SARS či vtáčia chrípka neexistujú. Existujú a vždy bude čosi nové - (dnes je to v médiach známy virus Zika). Ja len tvrdím, že pri sexe zomrie mnohonásobne viac ľudí než pri ebole. Pri autonehodách hovoríme o radovo väčších číslach. Na chrípku zomrie viac ľudí. Na maláriu ešte viac. Aj keď v prípade malárie ide o “nebonitnú klientelu”. Vraj preto sa malárii nevenuje pozornosť.

Chceme skutočne pomôcť?

Ak chcete Afrike pomôcť, tak tam treba ísť. Dať miestnym ľuďom prácu. Nie zadarmo im posielať peniaze. Afričania dokážu tvrdo pracovať, veď preto to boli najlepší otroci. Keď im dáte možnosť, tak pracovať budú. Sú to veľmi bystrí ľudia plní energie. Celý svet sa bojí, celý svet je zmagorený mediálnym humbukom, ktorý hraničí s trestným činom poplašnej správy. No tomu, o čom práve píšem, neverí nikto. Strach zabíja každé rácio hneď v zárodku.

Keď konečne vyrážame na expedíciu, všetci neveriacky krútia hlavami. 

Teraz sme v Afrike sami!

Predstavte si, že by ste z Prahy odstránili na štyri roky všetkých turistov. Lebo je tu povedzme ebola. No a potom by ste sa prechádzali sami po Karlovom moste, iba s domácimi, ktorí by vás vítali ako nádej a u Pinkasú by vám načapovali pivo s úsmevom. Takto to dnes vyzerá v Západnej Afrike.

Západná Afrika je nebezpečná, ale tým problémom nie je ebola. Prešiel som ju krížom krážom, mám tu kamarátov, no na pozore sa musíte mať neustále. Žltá zimnica, malária, týfus, sú väčším ohrozením. A v tejto dobe teroristi.

Moja cesta vedie cez Bamako, hlavné mesto Mali, kde o 2 týždne vybuchne v hlavnom meste najluxusnejší hotel. Cez Burkina Faso, kde teroristi prepadli hotel v januári 2016. Severom Pobrežia Slonoviny putujem necelý týždeň po prezidentských voľbách, oblasťou, ktorej dlhé roky vládli rebeli a vládna komunikácia s oblasťou bola iba cez bomby zhadzované z lietadiel.  

No týchto vecí sa neobávam rovnako ako eboly. Tehla Vám padnúť na hlavu môže aj v Trnave. V Afrike som bol toľkokrát, že som už Afričan a viem v tom chodiť. O Bamaku aj Ouagadougou som vedel. V Afrike sa viem pohybovať bezpečne ako skúsený poľovník v Karpatoch. Na tejto ceste sa obávam byrokracie, stupídnych kontrol, zatvorených hraníc. Ak sa chce africká vláda zapáčiť západu, tak stačí, aby politik viedol reči o demokracii a bojoval proti ebole. Teda rozprával, že bojuje proti ebole. V skutočnosti nemusí byť ani demokrat, na prezidentskej stoličke môže stráviť 27 rokov. 

He killed my má, he killed my pa, I will vote for him

Toto heslo bolo na billboardoch Charlesa Taylora, keď kandidoval za prezidenta Libérie. „Zabil mi mamku, zabil mi tatka, ale aj tak ho budem voliť." Získal  jednoznačnú väčšinu.

Ráno sme vstávali o 5:00, rozlúčili sme sa s tým, že ideme do Libérie a ešte za rannej hmly vyrazili smerom k hraniciam. Z Manu do Danane sa cesta riadne zhoršila, no je tu ešte asfalt. V autobusíku pre 25 ľudí sme ôsmi, z toho polovica je sprievodcov, šoférov, navigátorov.

Dier ako v ementále, naplnené sú dažďovou vodou. Krásne svitá, nad palmami lietajú kŕdle obrovských vtákov. Prechádzame cez množstvo policajných kontrol. „Kam idete?“ pýtajú sa. „Do Libérie," odpovedáme. Vždy nás pustia. Cesta do Libérie síce nie je na mape, ale existuje, a je to hlavná cesta, ktorou sa do Libérie chodí. V Danane sa naraňajkujeme a ja idem fotiť. Už sú tu Libérijci a iba tak - medzi rečou na mňa vybafnú: „Hranica je zatvorená."  Bežím za našimi troma sprievodcami. „Čo vy na to?"

„Nie, nie, veď nie je teraz vojna, nie sú voľby, niet dôvodu. To zrejme myslia obdobie, kedy bola ebola. Teraz už 7 mesaicov ebola nie je, je otvorené, však všetci policajti nám to tvrdia a sme už skoro pri hranici. Určite. Už sa toľko netráp, je to v pohode."

Nasadneme do autobusu a vyrazíme. Po dvoch kilometroch stojíme. Na hranicu je to 30 km, no toto je posledná policajná stanica. „Hranica je zatvorená.”: počujem oznamovaciu vetu vojaka.

Otáčam sa na našich sprievodcov: „Pred 10 minútami ste mi tvrdili, že všetko je ok!"

„Nikdy som ti to netvrdil. Ľubo ty si chcel ísť do krajín s ebolou."

„Ale Moisse, ebola už nie je. Ty si s trasou súhlasil a preveril vstupy” Inak aj my sme to preverovali, keď sme dostali víza, a všetko bolo ok!

Zatvorená hranica

Prídeme k šéfovi danej policajnej stanice "Šéf, my máme víza do Libérie. V Libérii nie je ebola už sedem mesiacov. Neexistuje žiaden logický dôvod nepustiť nás"

Policajný šéf odpovie: „Ty si povedal, čo si chcel, teraz hovorím ja. Hranice sú zatvorené medzi Libériou aj medzi Guineou. Nedá sa prejsť. Máš oficiálny papier, že ebola nie je?"

„Veď to je známy fakt," ukazujem správu WHO, ktorú mám stiahnutú v tablete. Pred dvoma dňami bola veľká oslava po tom, čo aj Sierra Leone vyhlásila WHO za tzv, “ebola free”. Pacient nakazený ebolou sa v tejto chvíli na našej planéte nevyskytuje.

„Hranica je zatvorená," znie reakcia. No volá šéfovi komisariátu v meste a tak sa tam vydáme.

Na komisára čakáme viac než hodinu.

„Do prdele Moisse, aký máš teraz návrh?"

„No Ľubo, navrhujem vrátiť sa do Bamako, Mali je aj tak krajšie a urobiť okruh tam, to sa každému bude páčiť... V Bamaku sme za 3 či 4 dni."

„No to nemyslíš vážne. Je to totálny nezmysel. Všetci sme tam už boli, vieme, že je to v Mali teraz nebezpečné” Čo však môžem čakať od človeka, ktorý mi, keď som chcel dnes na raňajky kávu, dal do horúcej vody sáčok s čajom a do toho mi nasypal Nescafé. Chcel mi dobre, to najlepšie. No ten grc sa nedal piť.

Keď príde komisár, prijme nás, oxeroxuje si môj pas, pýta si povolenie, že BUBO môže robiť zájazdy po Afrike a všetky povolenia na autobus. Všetko aj dostáva. „Pane, my sa chceme dostať do Conacry a máme jedinú šancu pokračovať v ceste. Keby sme išli späť do Mali, po prvé nemáme víza, ale cesta okolo trvá minimálne 5 až 6 dní jazdy dňom, nocou. Plus by sme vynechali Libériu a Sierra Leone. Prosím, pustite nás von. My sa už do Pobrežia Slonoviny nevrátime, takže nemôžeme doviesť žiadnu chorobu. Volal som konzulovi Libérie a on prisľúbil, že do krajiny nás pustia." Dávam mu telefónne číslo libérijského konzula.

Komisár mi ukáže pas. „Vidíš, tu máš vstupnú pečiatku do našej krajiny. A musíš mať výstupnú. Je pravda, že hranice Libérie sú otvorené, ale naše sú zatvorené. Náš nový prezident sa tak rozhodol. O 3 mesiace sa o tom bude rokvoať s prezidentom Libérie. Dovtedy ostanú hranice zatvorené."

Ach jaj. Viem, že táto cesta je nevyspytateľná, že sa hocičo môže stať, no prečo tak skoro? Toto sú iba naše druhé hranice. BUBO Base Camp pracuje perfektne, objednajú nám všetkým letenky z Abidjanu do Monrovie. Letí sa na obed o dva dni a to by sme mali v pohode stihnúť. Po zemi sa ísť nemôže, ale preletieť možné je. Jedna hranica (Pobrežia Slonoviny) je zatvorená, druhej krajiny (Libérie) o 5 km ďalej je však otvorená. Kocúrkovo.

Moisse, ty pôjdeš 5 dní do Conacry. Ja sa vrátim po vlastnej osi do Abidjanu a preletím do Monrovie a po vlastnej osi dôjdem o 5 či 6 dní zo Sierra Leone do Conacry. Stretneme sa v reštaurácii u Obamu, tu obaja dobre poznáme. „Ja vás hodím do Abidjanu," kontuje Moisse. „Si normálny? Veď potom nestihneš byť do 5 dní v Conacry!"

Prídem k autobusu a Tomáš mi volá, že letenky máme vystavené! Super.

V tej chvíli prichádza chlapík v rozhodcovskom tričku, je to Libérijčan. „Prepašujem Vás do Guiney!" hovorí.

Pašovanie cez hranice

„Pôjdeme hore do Touba a odtiaľ tajnou cestou obídeme pohraničníkov Pobrežia Slonoviny, dostanem Vás do Guiney. Odtiaľ sa v pohode do Libérie dostanete, hranice sú otvorené."

No do prdele. To som teda ešte nezažil. V Afrike som sa 2x dostal do krajiny bez víz, do Toga aj do "malého" Konga (Republika Kongo). No toto je silná káva. Niekde nás prepadnú. Chytia nás pohraničníci a ... do Guiney máme single víza. Je toho veľa proti, hlavne zdravý rozum.

No sme taká partia, priemerná scestovanosť partie je 134,8 krajiny. Ideme do toho!

Sms-ky mi neprechádzajú už teraz. Volal som do Base Campu, aby zrušili letenky a iba ich rezervovali späť. Budem zrejme volať z lokálneho čísla, ak vôbec. Neviem, čo bude najbližšie dni.

Vyrážame, na obed si dávame tie malinké banániky. Za 1€ ich kupujeme 40 kúskov. Cestou nás zastavujú policajti. Nastáva strašná hádka. Po prvý raz na našej ceste. „Otáčajú nás," hovorí Igor. No pohneme sa ďalej. To iba policajt chcel úplatok, chcel nás okradnúť a ja som mu povedal, že nás má chrániť a nebrať úplatky, vysvetľuje mi Liberiský “rozhodca” .

Do Touba je to ešte 60 km, začína pršať. Keď bude tá lesná cesta mokrá, neprejdeme. Poznám tento autobus, je to terénny nezmar, ale červená klzká lepkavá hlina ho vždy stiahne do priekopy. To som už párkrát zažil. No ideme ďalej. Veľké dobrodružstvo začína!

Polícia vs. náčelníci

A už sa aj skončilo. Sú 2 hodiny ráno a ja spím na zemi v hoteli Les Cascades. Už nemali dvojku a Moisse mi dal “svoju postel” , z ktorej sa vykľul starý spacák. Máme síce najlepší hotel Manu, ale kamenná dlážka je o to studenšia.  

Včera sme čakali na tej tajnej colnici. Zjednávanie trvá 5 hodín. Za totálnej tmy nasadáme na motorky s tým, že nás do Guiney prepašujú džungľou. No policajti volajú náčelníkovi, ktorý je na našej strane, že zajtra bude v dedine smutno, že využijú všetky prostriedky, na chodníčkoch v džungli rozostavali svojich ľudí so zbraňami a budú brániť svoju vlasť. Brániť vlasť? Veď my chceme ich vlasť opustiť a už nikdy sa nevrátiť. Pohraničníci na druhej strane nás čakajú, Guinea nás očakáva s otvorenou náručou, je to iba 5 km.  

Zastreliť sa nenecháme, balíme a ideme späť. 

Ideme uzučkým hlineným chodníčkom, stromy nám udierajú do autobusu. Všade tma, svetlá autobusu sú ako zjavením, po 30 minútach nás dobiehajú 3 autá. Policajti. Vráťte sa, toto ešte nie je doriešené.

„Čo sa deje Moisse, vedie táto cesta späť do Manu? Či ideme kamsi do Libérie? O čo ide?" Moisse neodpovedá. Pozerá tupo pred seba. Asi takto museli vyzerať spútaní otroci v reťaziach. Rezignovane hľadí vpred a mlčí. " Moisse odpovedz mi! O čo ide?" Mlčí.

Zatknutie v džungli

Celý deň ma Moisse nepustil k rokovaniam. Správy, ktoré dostávam, sú informácie, ktoré vám podá 5-ročné dieťa o stave jadrovej elektrárne. Zjednodušené,  často pôsobia ako rozprávky.  No teraz sa mi v hlave premieta totálne reálny príbeh:  Ako vyzerá basa tu v džungli Pobrežia Slonoviny? Budem mať o hodinku ešte zuby? Autá nás odprevadia späť na priechod. Všade vojaci so zbraňami, niektorí v uniforme, mnohí so zbraňou v civile, nevieš kto je kto. Tma ako v rohu. Vyvlečú nás von, vojaci prezrú autobus, hľadajú zámienku, pýtajú si náš program, zoberú nám pasy. Nedať pas v tejto chvíli naozaj nešlo.

Našťastie sa na tomto mieste zišla celá mužská populácia dediny. To zariadil náčelník, ktorý sedí so šéfom colnice za malým stolíkom postaveným v strede červenej hliny, kde je tráva vysekaná mačetou.

Obrovský vojak za tým malým stolíkom spisuje akúsi zápisnicu. Sadnem si k nim a začnem: „O čo tu ide? Vysvetlite mi, o čo ide?" pýtam sa do ticha, ktoré vzniklo.” Za ten deň, čo tu stojíme, sme videli asi 200 ľudí týmito hranicami prejsť” Z toho tupého šéfa colnice sa vykľuje inteligentný chlapík. „Hranice sú zatvorené kvôli ebole. Otvoríme ich, až keď dostaneme oficiálny predpis."  

„Ale veď ebola tu  v Guinei už zopár mesiacov nie je. Takže sa máme vracať 2 dni do Abidjanu a odletieť?"

„Áno, urob to tak,“ odpovedá. 

„Takže keď ma teraz necháte ísť do Monrovie po zemi, tak je to ebola, ale keď preletím, už ebola nevadí?" Všetci dedinčania sa začnú smiať. Aj oni vedia, že to nariadenie je čistá hlúposť. „Ebola – neebola - je to nariadenie." 

Dôvodom je, že šéf colnice sa bojí belochov, každý nás tu hneď zbadá, každý jeden vie, že sme prešli okolo. Boji sa, že sa to rozchýri a že príde o dobre platené miestečko. No čo teraz. Stratili sme zopár drahocenných dní, o peniazoch ani nehovorím. Ach jaj.

Rozchod

Tu som Vám popísal iba jednu príhodu z celej cesty. My sme sa na tomto mieste s Moissem, Yusufom a Girrem rozlúčili a ďalej putujeme sami. Oni musia Libériu aj Guineu obísť a o 5 či 6 dní sa máme stretnúť v Conakry. Yusuf je geniálny šofér, dobrý človek, ale je negramotný a nevie prečítať žiadnu ceduľu. Girré mlčí, ale jediný z nich vie čítať mapu a pozná cestu. Moisse má na starosti kasu, no počty mu veľmi nejdú. Poznáme sa viac rokov, no prídu do Conacry? Nenechajú si peniaze a nezmiznú niekde v Saheli? 

Charita

Ten 30 kg balík vláčim už cez 11 hraníc, prešiel Afrikou vyše 4000 km a teraz nadíde tá chvíľa. Cez naše kontakty máme v Conakry vybavené stretnutie so sirotami, ktorých rodičia umreli na ebolu. Hádžem balík na plece a aj keď práve slnko zapadá, cítim sa ako v skleníku. Rýchlejšie v tej zápche ideme peši než taxíkom či na motorke. Sme vo štvrti tesne pri letisku, odbočíme na hlinenú ulicu, vyhýbame sa kalužiam, teda, snažíme sa vyhýbať. A sme tu. V lýceu, kde tieto siroty vzdelávajú. Je už tma, tu pri rovníku slnko doslova padne dole z oblohy a ukazuje sa mesiac, ktorý na oblohe leží ako plátok žltého melóna. Otvoril nám   správca lýcea, ktorý zároveň spravuje nadáciu pre siroty. Na tabuli je napísané, že prichádza charita pre siroty po ebole zo Slovenska. Odovzdávame charitu a dostávame poďakovanie. Potom mám napísať na tabuľu svoju e-mailovú adresu, aby sme boli v kontakte. 

Doniesť to sem ma stálo mnoho energie. V Guinei ebola začala v dobe, kedy som tu pred dvoma rokmi bol a preto táto charita na tomto mieste pre mňa veľa znamená. 30 kg určite nie je veľa, no som osobne veľmi spokojný. Viem, že toto je iba malý začiatok.

Základom tejto cesty je osveta. Chcem ukázať absurditu tejto doby. Ohromnú zvrátenú silu médií a zároveň náš strach a hlúposť. Politikom toto vyhovuje. Bojovať proti niečomu, čo v skutočnosti problémom nie je, je nádherné. Vykazujete činnosť, v skutočnosti však nič vytvoriť nemusíte. Budíte dojem, že sa staráte o svoje ovečky a určite vyhráte!

Ebolou sa rozumný cestovateľ nemôže nakaziť

Neprenáša sa vzduchom ako napríklad chrípka, neprenášajú ju ani komáre ako maláriu, žltú zimnicu či horúčku dengue. 

Vírus eboly nemôžete nájsť na hotelovej plachte či uteráku. Dokázalo sa, že vírus prežíva iba krátko. Musíte byť jednoducho v intímnej blízkosti s mŕtvym či práve zomierajúcim. Niektoré veci si musí cestovateľ odpustiť. Odporúčam nejesť netopierov ani opičie hlavy. A  neobjímať mŕtvoly.