Kam sa hrabe Američan so svojím keep smiling. Ak je niekto neustále smiling a happy, tak je to Filipínec. Neotrasiteľne za úplne každých okolností. Dažďová voda zahatala cestu dvorčekom? No a? Však sa nedostala až k vchodu. Neprebrodím sa k políčku s ananásmi? Veď sú aj banány a tie rastú vyššie.
Tatko pošle dieťa zberať kokosové orechy do koruny palmy, jeden chlapcovi vykĺzne, rozbije sa, no on nezúri. Veď mu orech nepadol na hlavu. Aj v monzúnovom daždi pred päťhviezdičkovým hotelom domáci stihne zaželať dobré ráno do nitky mokrému cudzincovi. A s úsmevom s igelitovým vreckom na hlave sa brodí tridsaťcentimetrovou barinou, ktorá bola asfaltkou. „To nie je tajfún, pane!“ zaškerí sa a uhne motorke, ktorá sa chce stať ponorkou. Ale Boracay, jeden z najmenších 7 107 ostrov Filipín, väčšinu roka zalieva slnko. Preto sa tam neumiera na infarkty. Úsmev ako životný štýl je skvelý odstresovač vo chvíľach, keď si človek nevie inak pomôcť.
Navyše tá filipínska usmievavá nekonfliktnosť a priateľskosť zarába. Ostrovy s povesťou milých ľudí priťahujú hostí, ktorí vedia odpustiť aj fakt, že všetko vždy nemusí splniť štvor- a päťhviezdičkové požiadavky. Štyridsaťročný Harald Feuerstein sa už dve desaťročia túla svetom po hoteloch a teraz vedie na Filipínach jeden z hotelov Hilton a upokojuje Rakúšanov i Nemcov zvyknutých na európsku dokonalosť. Jeho fascinuje práve nenabúrateľný štýl veľkých usmievavých ostrovných detí. Ak by dvadsiate prvé storočie malo hippies, usídlia sa na Filipínach.
