Odchody a príchody top manažérov vo svetových firmách v roku 2005
Uplynulý rok sa stal pohrebiskom i zrodom nádejí pre mnohých vplyvných šéfov veľkých medzinárodných firiem. Výmena stráží mala rôzny priebeh. Zatiaľ čo jedni odchádzali na vrchole slávy a s poctou, iných vyprevádzala hanba.
Carly Fiorinová sa v roku 1999 stala výkonnou riaditeľkou jedného z najsilnejších technologických gigantov sveta – Hewlett-Packardu (HP). O rok neskôr už predsedala jeho správnej rade. Práve pod jej vedením sa v roku 2002 manažment korporácie odhodlal na veľmi riskantný krok – pohltil svoju najväčšiu konkurenciu, firmu Compaq. Z HP sa stal obrovský podnik. Dva roky sa o fúzii HP a Compaqu hovorilo ako o úspešnom kroku, ktorý šéfka HP zvládla vraj aj vďaka svojmu šarmu. Viaceré americké manažérky vtedy podráždene poznamenali, že ak by bol vtedy na čele Hewlett-Packardu muž, hovorilo by sa o jeho kvalite, nie o šarme. O masívnejšom HP sa však už zakrátko začalo písať ako o slonovi v porceláne. Správna rada vo februári 2005 tvrdo kritizovala manažérske prístupy C. Fiorinovej a chcela obmedziť jej právomoci. A dvaja jej členovia ju priamo vyzvali, aby rezignovala. Urobila to. Bola to veľká téma všetkých svetových médií.
Svetská sláva, poľná tráva
Podobne rýchlo o svoj post prišiel aj Maurice „Hank“ Greenberg, ktorý bol šéfom veľkého poisťovacieho koncernu AIG takmer 40 rokov. Spoločnosť znížila svoju čistú hodnotu o 2,7 miliardy dolárov a zverejnila podrobnosti o chybných účtovných údajoch, ktoré mali zrejme zmiasť investorov. Kamienkom spúšťajúcim lavínu sa stala sporná dohoda s konkurentom General RE z roku 2000, v ktorej AIG uvádzal zmanipulované bilancie. Desaťstránkové vyhlásenie americkej poisťovacej spoločnosti fakticky obviňuje – bez toho, že by uvádzalo mená – bývalého predsedu predstavenstva a generálneho riaditeľa M. Greenberga a jeho finančného riaditeľa. M. Greenberg, ktorý patril do špičky amerického finančného establishmentu, sa zrútil z výšin a stal sa nezamestnaným manažérom, čakajúcim na to, ako sa skončí vyšetrovanie.Rýchly koniec nabrala v roku 2005 aj kariéra Christiny Licciovej. Tú opisovali kolegovia a odborníci z brandže ako ženu mnohých tvárí. Milú a prívetivú, ale súčasne veľmi tvrdú a cieľavedomú bankárku. Keď ju na začiatku roka 2005 dosadil šéf HypoVereinsbank Group (HVB) Dieter Rampl na čelo divízie privátnej klientely, nemecké médiá aplaudovali, že 40-ročná manažérka vnesie do koncernu ovládaného mužmi šmrnc. Svoju povesť si vybudovala v nemeckej Citibank, súčasti giganta Gitigroup. Do Citibank nastúpila v roku 1996, o tri roky neskôr bola už v predstavenstve a ďalšie dva roky jej trvala cesta až na vrchol. V bankovej kríze, ktorá vtedy postihla krajinu, sa jej podaril malý zázrak. Nemecká Citibank pod jej vedením vykazovala rekordné zisky. Čosi podobné sa čakalo od nej aj v HVB. Stalo sa však niečo neočakávané. Bývalá šéfka divízie privátnej klientely sa rozhodla odísť z postu krátko po nástupe, lebo jej v niektorých veciach nevyhovovalo správanie nového vlastníka banky – spoločnosti Unicredito. Ch. Licciová je pritom – rovnako ako táto spoločnosť – pôvodom tiež Talianka.