Veterinárna medicína v Bratislave a v dedinách stredného či východného Slovenska sú dve rôzne profesie
Vo februári 1992 dostali všetci terénni veterinári na Slovensku od štátu výpoveď a zo dňa na deň sa z nich stali súkromníci. Štát na jednej strane podporil ambície podnikateľsky orientovaných veterinárov a na druhej strane sa elegantne zbavil starostí, čo s veterinármi. Mnohí zverolekári, najmä na vidieku, z toho boli na infarkt. Tak sa zrodil súkromný veterinárny sektor na Slovensku.
Dnes veterinári prosperujú. Týka sa to však praxí v Bratislave a vo veľkých mestách najmä na západe Slovenska. Bodaj by nie, za pichnutie injekcie pri očkovaní psa tu zaplatíte okolo 300 korún a k tomu cenu vakcíny. V humánnej medicíne to nie je ani polovica. Tam, kde majú ľudia peniaze, sa chovajú najmä psy, mačky, škrečky či malé papagáje. V mestách a ich okolí pribúda majiteľov koní.
Ako ironicky vraví jeden súkromný veterinárny lekár z dediny na juhovýchode Slovenska, v Bratislave sa čochvíľa veterinári budú voziť na mercedesoch, kým vidiecki lekári nemajú do čoho pichnúť. Sú neraz priviazaní k regiónom domami, ktoré si za socializmu postavili za lacné pôžičky. Domy na vidieku sú však prakticky nepredajné. Družstvá, ktoré voľakedy chovali tisícky kusov zvierat, skrachovali. A ľudia na dedinách nemajú peniaze na veterinárov. Keď im ošípané či dedinské psy ochorejú, liečia ich najprv sami, potom prichádzajú k slovu dedinskí šamani. A keď po týždni zavolajú veterinára, ktorý je už v takom štádiu neraz neúspešný, len sa opäť raz presvedčia, že načo volať veterinára, keď zviera aj tak zdochne.
