Slovenský hotel
v Semmeringu
neskrachoval
Ingrid Murínová chcela na Slovensku v malej privatizácii hotel. V dražbách neuspela. Dnes má s manželom hotel v Rakúsku. Pred šiestimi rokmi im domáci predpovedali do pol roka bankrot. Dnes k nim chodia na kávu.
Vraj privandrovali nejakí auslenderi a majú hotel. Viacerí sa mračili, čo tí dvaja Slováčikovia u nich vlastne chcú. Uzatvárali stávky, či prežijú mesiac alebo tri. Najvyššia bola na šesť mesiacov. „Deprimovali ma udania, že načierno zamestnávame Slovákov, Čechov, Maďarov, neustále kontroly nám veľmi komplikovali život,“ občas si zaspomína Ingrid Murínová. Dodáva, že tam bolo zo päť zatvorených hotelov, niektoré aj päť rokov. Kto chcel, mohol ich mať. Podmienky boli rovnaké pre Rakúšana aj pre Slováka. „Keď vidia, že je po nás čosi vidieť, už si k nám prídu sadnúť.“
Doma neuspeli
Hoci Rakúsko dobre poznala, lebo robila public relations pre postkomunistickú Európu v safari v Gänsendorfe, podnikať chcela doma. Keď sa však pri dražbách na Slovensku okolo nej i manžela začali motať indivíduá s čudnými rečami, vzdali to. „Hotely, ktoré sme si vyhliadli, sú dnes zväčša v zlom stave, viaceré majú tretieho či štvrtého majiteľa, a tak aj vyzerajú,“ vraví. „Boli to asi špekulatívne kúpy, majitelia ich chceli iba založiť alebo rýchle predať drahšie, než kúpili.“