Slovensko sa tlačí na mapu európskych open-air festivalov
Keď sa v auguste roku 1969 na pozemky pri americkom mestečku Bethel prihrnulo takmer pol milióna divákov, začali sa písať festivalové dejiny. Mamutí projekt Woodstock definitívne ukázal, že mládež je ochotná pre svoju obľúbenú hudbu vzdať sa na pár dní výdobytkov civilizácie. Začalo byť však aj zrejmé, že organizácia tohto zážitku nie je zďaleka taká jednoduchá, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Legendárny trojdňový sviatok lásky a hudby sa do histórie zapísal nielen ako veľkolepý míting generácie hippies, ale aj ako odstrašujúci príklad pre všetkých svojich nasledovníkov. Výstražným mementom sa stal predovšetkým nezvládnutý nápor neočakávaného počtu návštevníkov a s tým súvisiaci kolaps dopravy, stravovania a hygienického zabezpečenia. Nočnou morou pre dnešných organizátorov by bola i vtedajšia nekontrolovaná konzumácia drog všetkých druhov.
K tomu si treba prirátať aj nedostatočné technické pódiové podmienky a amatérsky prístup k vrtochom počasia. Korunou celého podniku bola chaotická dramaturgia a v neposlednom rade nedisciplinovanosť účinkujúcich. Napriek všetkým týmto nedostatkom, ktoré sa stali výzvou pre nastupujúcu generáciu festivalových organizátorov, priniesol Woodstock niečo, čo dostal do vienka každý ďalší festival: možnosť intenzívneho spoločného zážitku z hudby.
