Prvými úspešnými slovenskými podnikateľkami boli možno ženičky zo Slovenského Grobu
Ak ročne príde do dediny 60-tisíc hostí a každý zje štvrtku husi, treba ich upiecť 15-tisíc. K ním treba urobiť pol milióna lokší, spracovať šesť ton pečienky, priviezť okolo 420 hektolitrov vína a 60 hektolitrov pálenky. A potoky minerálky. Taká je bilancia voňavého podnikania v Slovenskom Grobe, dedinke necelých dvadsať kilometrov od Bratislavy.
Gustáv Husák tam vraj na husacine nebol. Ale iným papalášom grobská husacina za minulého režimu veľmi chutila a vedeli si zariadiť, aby im pečená lahôdka priletela až domov na stôl. A od súkromníkov, lebo v Jednote by to tak dobre nevedeli pripraviť. Tak sa stalo, že sa v Slovenskom Grobe odjakživa veselo súkromníčilo.
Dokonca aj v päťdesiatych rokoch, keď boli súkromníci úhlavnými nepriateľmi mieru a socializmu, obcou rozvoniavalo z pekárne Emila Pribulu. Keď v piatok dopiekol chlieb, do starej pece vykúrenej bukovým a dubovým drevom išli pekáče s husami. Babky zistili, že výhodnejšie a lacnejšie, ako podkurovať doma, je piecť za päť korún u Pribulu.
