Článok pokračuje pod video reklamou
Každý príkaz v kuchyni má logiku a v minulosti pomáhal prežiť
Niečo chutí, no niečo by sme nezjedli ani za nič. Niečo sa naokolo urodí a niečomu nepomôže ani najdokonalejšie laboratórne políčko. Každý národ má svoje chute, tradície i zvyky. Ale vzťah k jedlu a jedeniu diktuje šesťdesiatim percentám ľudí aj náboženstvo.
Kresťania to majú celkom jednoduché, viera im dožičí všetky druhy mäsa a rýb, zeleniny, ovocia i mliečnych výrobkov. Náboženské zákazy už oddávna diktujú iba pôstne dni – stredu a piatok, ku ktorým potom cirkev pridala aj sobotu. Pred Veľkou nocou sa naši dávni predkovia postili štyridsať hodín a neskôr dokonca až štyridsať dní. Počas tejto takzvanej guadragesimy jedli iba večer a iba chlieb, zeleninu a ovocie. Predvianočný adventný pôst trval tridsať dní a okrem toho sa každý štvrťrok dodržiavali „suché dni“ so suchým chlebom a ovocím. Počas pôstu používali iba drevené lyžice a mastili rastlinnými tukmi. Po rozdelení na pravoslávnu a rímskokatolícku cirkev sa pôstne zvyky začali odlišovať. Kým východné kresťanstvo do zákazu zahrnulo aj obľúbený olivový olej (pretože sa lisoval cez žalúdok zvierat), rímski katolíci pôsty zmierňovali a protestanti sa ich celkom zriekli.
Budhizmus praje vegetariánstvu
Taiwan, Kórejská republika, Bhután, Srí Lanka, Mongolsko, Mjanmarsko, Thajsko, Laos, Vietnam, Kambodža, Singapur a veľká časť Japonska – tam vládne najmä učenie Siddhárthu Guatamu z piateho storočia pred naším letopočtom. Jedným z jeho piatich pravidiel je nespôsobiť bolesť živým tvorom. No a keďže sa rezeň na tanieri alebo ryba v pahrebe neocitnú bez ublíženia zvieraťu, v budhistických končinách si taký typický európsky mäsožravec na svoje nepríde. Niektorí veriaci sú však na seba ešte prísnejší a počas cirkevných sviatkov sa už od obeda postia spolu s mníchmi. Inú súvislosť s jedlom môžeme nájsť aj v treťom budhistickom pravidle – nesmú si vziať niečo, čo nedostanú. Krádeže batoha s proviantom (bežnej v ktoromkoľvek kúte sveta) sa tam teda netreba obávať.
