Kentauri v Astorke
Robiť divadlo o divadle môže byť zradné. Hrozí totiž, že navliekanie si jednej masky cez druhú sa hercom vymkne z rúk a výsledkom bude zmätený a znudený divák. Toto však určite neplatí o hre Kentauri od autora a režiséra Romana Poláka, ktorú naštudovalo Divadlo Astorka Korzo ’90. Silou Polákovho diela je, že zobrazuje divadelnú tvorbu v čase neslobody, keď sa aj to najmenšie herecké gesto môže stať politickou výpoveďou. Hlavnou postavou hry je režisér Julo (Ján Kožuch), ktorého príbeh sa odohráva v dvoch časových rovinách. Prvú vypĺňajú jeho prednovembrové pokusy o umeleckú revoltu, v druhej sa starnúci umelec snaží riešiť problémy svojho súkromia. Obidve sféry spája tragikomický obraz nepochopeného solitéra, ktorého neakceptuje ani jeho najbližšie okolie. Kvalita hry Kentauri sa odvíja od dobrého textu a hereckých výkonov (okrem J. Kožucha vynikla Zita Furková). Jediné, čo jej možno vytknúť, je dĺžka. Tri hodiny sú aj pre milovníka divadla riadna dávka.(pg)
Parfum: Príbeh vraha
Film sa sotva môže podujať na ťažšiu úlohu, než je to v prípade nového diela režiséra Toma Tykwera. Ako už sám názov napovedá, ústredným motívom snímky Parfum je svet vôní, ktorý nám kino (zatiaľ) nemôže sprostredkovať. Tento hendikep sa T. Tykwer preto snaží vyvážiť pôsobivou vizuálnou prácou. Príbeh zázračného dieťaťa Jeana-Baptista Grenouilla (Ben Whishaw) sprevádzajú sugestívne obrazy špinavého Paríža osemnásteho storočia a farebné orgie prírody jeho okolia. Divák je vtiahnutý do osudu mladého muža obdareného nadprirodzeným čuchom, ale bez dostatku citu, ktorý je neovládateľne hnaný túžbou namiešať absolútny parfum. Napätie a zimomriavky zaručuje démonický recept éterickej zmesi, ktorej zložkami sú vône tiel mladých dievčat. Príprava parfumu vyústi do reťaze záhadných vrážd. Napriek atraktívnemu príbehu nemožno adaptáciu bestselleru Patricka Süskinda označiť za lahôdku. Film, ktorý nie je pre slabšie povahy, sa miestami utápa v patetických scénach a dej zbytočne naťahujú obsiahle vstupy rozprávača. Zo Süskindovej knihy síce tiež nemožno cítiť vône, ale napriek tomu ponúka silnejší zážitok.(pg)
Hudba
Súmrak hviezd
Keď som bol v roku 1989 na koncerte skupiny The Cure v Budapešti, hádam ešte viac ako samotné hviezdy večera ma fascinovalo niečo iné. Už pri blúdení mestom pred vystúpením priťahovali moju pozornosť hlúčiky fanúšikov, ktorých výzor ma privádzal do úžasu. Ich do detailov prepracovaný imidž pozostávajúci z hororových mejkapov, natupírovaných havraních účesov, barokových sukní, čiernych závojov, špicatých čižiem, množstva šperkov a krížov mi vyrážal dych. Vyvrcholením bol príchod na štadión, kde sa mi z tribúny naskytol pohľad do vysvieteného kotla plného čiernoodencov, ktorí pokorne čakali na svoje modly. Keď na pódium vstúpila zbožňovaná skupina, celá masa splynula v zbožnej extáze.
