Článok pokračuje pod video reklamou
Štatistiky a skúsenosť ukazujú, že otvorenie trhov práce pomáha ekonomike
Eduard Žitňanský
Úmera medzi množstvom rúk či hláv a výsledkom práce nie je celkom priama. Isté však je, že ak chce Európa konkurovať USA či Japonsku, musí sa o to snažiť veľa ľudí. Aj európske hospodárstvo závisí od vzdelanej, kvalifikovanej a prispôsobivej pracovnej sily.
Pružnosť pracovných trhov je jedným z kľúčových prvkov, o ktorý sa opiera Lisabonská stratégia. Pomocou tohto programu chce Európska únia dosiahnuť vyššiu konkurencieschopnosť. Súčasťou pružnosti je aj mobilita, teda voľný pohyb pracovných síl. Okrem iného to bola aj základná politická idea pri vzniku integračného zoskupenia. Voľný pohyb sa po rozšírení únie v roku 2004 nekonal, viaceré štáty prijali takzvané prechodné obdobie, počas ktorého chránia vlastné trhy pred prílevom zamestnancov zo zahraničia. Tieto obdobia sú ohraničené rokom 2011 a zdá sa, že najmä Nemecko a Francúzsko ich využijú celé.
Aký to má zmysel?
Politicky však obmedzovanie pohybu ľudí pri hľadaní práce zjavne spochybňuje samotný zmysel únie. Rigidná ochrana trhu práce je však aj ekonomickým nezmyslom. Štatistiky a skúsenosť ukazujú, že prílev nehrozí.
Do Švédska, ktoré si obmedzenia neuplatnilo, prišlo menej pracovníkov, ako sa čakalo, a neboli to takzvaní turisti usilujúci sa o sociálne výhody. Vo Veľkej Británii a Írsku zaplnili migranti z nových krajín miesta, o ktoré nebol záujem, vyrovnali nedostatok kvalifikovaných pracovných síl a pomohli rozmachu ekonomiky. Prácou a daňami prispeli zahraniční pracovníci do britského rozpočtu sumou okolo päťsto miliónov libier. V Írsku dokonca klesla nezamestnanosť.
