Zlomový bod mojej kariéry
Zatiaľ jednoznačne príchod na Slovensko. Aj keď okolnosti, ktoré ma k nemu viedli, som v prvom momente nepovažoval za šťastné. Pracoval som v Českej poisťovni v Brne a uchádzal sa o miesto regionálneho riaditeľa pre oblasť južnej Moravy. Keďže som neuspel podľa svojich predstáv, pretože som skončil na druhom mieste, zvažoval som odchod z brandže. Vtom však prišla zo stany vedenia ponuka ísť pracovať na Slovensko ako člen Predstavenstva Českej poisťovne – Slovensko. A v roku 2000 som sa stal jej generálnym riaditeľom. Dnes už chápem, že všetko závisí od uhla pohľadu. To, čo som vtedy vnímal ako neúspech, bol vlastne začiatok cesty k profesijnému úspechu. A, samozrejme, človek musí mať aj trocha šťastia. Na ceste k poisťovníctvu mi pomohol kamarát, ktorý chcel zmeniť pracovnú pozíciu v poisťovni a hľadal za seba náhradu. Tou som mal byť ja. Nakoniec mu však ponúkli lepšie podmienky a na danej pozícii zotrval. No a ja som nastúpil na miesto, nad ktorým sa pôvodne zamýšľal on. Nebyť takejto zhody okolností, možno sedí dnes na mojej stoličke. Ako to medzi priateľmi býva, občas zažartuje, že mu niečo dlhujem. Pochádzam z rodiny čierneho remesla. Môj dedo bol kováč, ja som vzdelaním strojár. Začiatkom deväťdesiatych rokov bolo však veľmi ťažké nájsť zamestnanie v brandži, pretože mnohé strojárske firmy skrachovali. Uplatnil som sa v poisťovníctve, hoci som o tom pôvodne nikdy neuvažoval. To vlastne ani nie je povolanie, o ktorom snívajú malí chlapci. Skôr som chcel byť herec alebo športový moderátor. Do istej miery sa mi to splnilo, lebo obchod, to je aj časť herectva či umenia komunikovať s ľuďmi. Práve danosť komunikovať a presvedčenie, že to, čo človek robí, má robiť rád a najlepšie, ako vie, ma podržali aj v neľahkých chvíľach.
Tykanie v práci je čoraz častejším javom
Ľudia, ktorí si tykajú, sú prístupnejší otvorenej komunikácii a ľahšie prijímajú aj menej príjemné informácie
