Sedem dní v Rusku. Šumenie v ušiach, pred očami poskakujúce objekty, občas krátky presun hojdavým krokom. Aby sme rozptýlili predstavy o pohárikoch vodky či ruského šampanského, hojdavý krok je vo vlaku bežný. A keď sa vlakom veziete neprestajne sedem dní, hojdáte sa v kolenách ešte i pár hodín po tom, ako vystúpite na konečnej.
To sme však vo Vladivostoku, kde sa pre nás cesta Transsibírskou magistrálou začínala, netušili. Čakalo nás 9 288 kilometrov a sedemhodinový rozdiel v časových pásmach. Z mapy a internetu sme vyčítali, že zo začiatku pôjdeme popri hraniciach s Čínou, ktorú tvorí rieka Amur. Neskôr čínske hranice vystrieda pohraničná čiara s Mongolskom. Ďalšími bodmi na ceste sú jazero Bajkal, mestá Krasnojarsk, Novosibirsk, Omsk, Ťumeň. Hneď ako železnica medzi Sverdlovskom a Permou pretne horský masív Ural, tiahne sa už priamo na Moskvu.
Hoci moderné bedekre už Rusko pomerne dobre mapujú, posledná cestovateľská príručka, v ktorej sa za socializmu vybudovaná Transsibírska magistrála spomína, je z roku 1968. V tom čase totiž ostražití otcovia Sovietskeho zväzu označili magistrálu za strategický objekt a zahalili ju rúškom neprístupnosti.
