Výtvarné umenie
Umenie sa už dávno vzdalo ambície byť krásne. Jedným z novších cieľov je provokácia intelektu publika a vŕtanie do skostnatených štruktúr akéhokoľvek druhu. Do tejto kategórie možno zaradiť aj výstavu Radovana Čerevku v košickej Löfflerovej galérii. Mladý absolvent sochárskeho ateliéru Juraja Bartusza a finalista Ceny Oskara Čepana z roku 2005 tu pod názvom Reuters dráma združil niekoľko svojich najnovších diel. Východiskovým bodom Čerevkových prác sú úskalia mediálneho zobrazovania sveta. Vystavené diela odkazujú na schematickosť novinových infografík agentúry Reuters, ktoré modelujú svetové udalosti v klinickej čistote a jednoznačnosti. R. Čerevka do týchto umelých príbehov vracia život, ironizuje ich, rozpráva ich ďalej, dopĺňa skryté súvislosti alebo sa jednoducho pýta: Čo ak to bolo inak? Jeho trojrozmerné modely Útok na Fallúdžu či Podzemné pašovanie v Gaze sú odpoveďou na neplastickosť a uhladenosť novinových informačných grafík. Do simulovaných drám tlačovej agentúry sa takto dostáva naozajstný dramatický spád, ktorý otvára nový pohľad na dané udalosti. Výsledkom Čerevkovej práce však nie je spolitizované umenie či agitácia, ale skôr asociačná hra nedôverčivého konzumenta médií.(pg)
Film
Hannibal: Zrodenie zla
Aj v oblasti filmu by niekedy malo platiť „tri a dosť“. Štvrtá kapitola zo života démonického Hannibala Lectera je toho jednoznačným dôkazom. Zatiaľ čo obraz sofistikovaného kanibala z dnes už klasického trileru Mlčanie jahniat (1991) ostane naveky strašiť vo filmových archívoch, aktuálna sonda do detstva a mladosti tohto monštra po krátkom čase určite zapadne prachom. Ako rozhodujúci dôvod neúspechu sa zo začiatku javí fakt, že absentuje tvár Anthonyho Hopkinsa. Ale počas deja sa ukáže, že tento film má problémov oveľa viac. Kardinálnym nedostatkom sú katastrofálne dialógy. Vo filme sa divák síce naozaj dozvie, čo je príčinou maniakálnych chúťok pána Lectera z kultových Jahniat, no príbeh jeho dospievania je vystavaný schematicky a nudne. Potoky krvi, o ktoré naozaj nie je núdza, pôsobia len ako chabé pokusy o udržanie pozornosti publika. Divák postupne zistí, že nemá akýkoľvek oporný bod, o ktorý by sa mohol zachytiť.
Preto po určitom čase už len počíta mŕtvoly a úpenlivo čaká na poslednú obeť, ktorá ho z tohto zlého sna vyslobodí. (pg)
