Slovensko má toľko krás, že sa už nepýtame, kam cestovať, ale kam vycestovať najskôr
Berlínska kolegyňa si pred desaťročím objednala reportáž o Warholovej galérii. O pol roka mi poslala pohľadnicu z východu. Prešla Medzilaborce, Mikovú, drevené pravoslávne kostolíky, Bardejov, jeho skanzen, zatúlala sa do Levoče... A pri ceste domov mi v modranskej pivničke vynadala, že sme hlúpi a nevieme, čo máme
Slovensko je náhrdelníkom, len šnúročka, ktorá drahé kamene spája, je slabá
Na Slovensku je skutočne kam ísť, až to vyvoláva otázku, kam skôr. Dodnes sa však zviditeľňuje skôr ústnym podaním
Vstupom do Európskej únie prestali pohľady cez prsty, Slovensko púta pozornosť a cestovný ruch má obrovskú šancu
V desiatke najnavštevovanejších turistických atrakcií je sedem slovenských aquaparkov a termálnych kúpalísk. Iné prieskumy za najatraktívnejšie miesta považujú Bratislavu, Vysoké a Nízke Tatry. Kúpele sa tiež hlásia o slovo. Slovensko má v zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO päť zápisov. Má teda návštevníkovi čo ponúknuť.
Pre Ľubomíra Motyčku, majiteľa mesačníka o cestovnom ruchu Cestovateľ, je prekvapujúco top adresou na oddych na Slovensku Národný park Poloniny na hraniciach s Ukrajinou a Poľskom, chránené najväčšie komplexy bukových lesov nazývané aj zelenými pľúcami Európy. Prečo? Je to vraj svet ticha. Stáročia ho obchádzali staré obchodné cesty, a tak sú Poloniny najneskoršie a veľmi riedko osídlenou lokalitou na Slovensku. Sú tam len maličké staré dedinky a čarokrásne cerkvi – drevené kostolíky východného obradu, ktoré stavali v 17. a 18. storočí zruční a zbožní osadníci.
Poloniny sú nádherný zelený odstresovač, lenže o jeho existencii málokto tuší, a aj Slovákovi je tam ďaleko. Ľ. Motyčka tam s nikým nezvrtne reč na cestovný ruch, lebo o tom sa ani niet s kým baviť. Dva hotely živoria, turizmus je cudzie slovo a miestni netušia, ako na to.
