Psychológovia už tridsať rokov skúmajú múdrosť – prastarý pojem, s ktorým sa stretávame v živote, filozofii i náboženstve. Zdanlivo vieme, o čo ide. V skutočnosti asi nikto z nás.
Veda má dodnes problém s definíciou múdrosti. V magazíne New York Timesu sa nad príčinami zamyslel americký vedecký publicista Stephen Hall. Múdrosť spomenul americko-nemecký psychológ Erik Erikson v teórii psychosociálneho vývoja jednotlivca z roku 1950 (autor pojmu kríza identity). Vymedzil osem štádií ľudského života. Do posledného zaradil múdrosť ako pravdepodobný, ale nie nevyhnutný vedľajší produkt starnutia. Rodí sa z konfliktu integrity ega a zúfalstva: zrelá osobnosť čelí vedomiu blížiacej sa telesnej i duševnej nemohúcnosti a smrti. Múdrosť však nezadefinoval.
Hľadanie definície
Definíciu múdrosti, na ktorej by sa zhodli všetci, výskum od polovice sedemdesiatych rokov minulého storočia stále nepriniesol. Vymedzil aspoň jej znaky. V súlade s E. Eriksonom vyšší vek múdrosť nezaručuje, iba zvyšuje jej pravdepodobnosť vďaka skúsenostiam a emocionálnej zrelosti. Gándhí mal pravdu, že „je nemúdre byť si príliš istý vlastnou múdrosťou“. Ak si niekto myslí, že je múdry, zrejme nie je. A múdri ľudia sa orientujú viac na iných ako na seba.