Regionálna kultúra stojí a padá na peniazoch z grantov
Na začiatku bolo amatérstvo, neskôr divadlo a kaviareň už bola z núdze cnosť. Cesta levického divadla Pôtoň je kľukatá, ale jasná. Nadviazať na päťdesiatročnú tradíciu ochotníckeho divadla sa na začiatku nezdalo také náročné.
Na zahraničných festivaloch zožínajú úspechy, kultúrne stredisko v Leviciach má však problém ich podporiť. Príkladov, keď je slovenská kultúra odkázaná na granty, je veľa. Kultúra mimo Bratislavy má ešte väčšie problémy prežiť. Pár nadšených divadelníkov tento fakt prehliadlo a založilo si v Leviciach v roku 2000 nezávislé divadlo Pôtoň. Spolufinancujú ho z divadelného klubu Dve slová, ktorý je zároveň aj kaviarňou. Ministerstvo školstva SR odporúča ich predstavenia Makovej panny stredným školám ako metodickú pomôcku pri výučbe literatúry slovenského realizmu.
Ako hovorí Michal Ditte, dramaturg divadla, „nakazila“ ho Iveta Jurčová, umelecká šéfka, lebo láska k divadlu sa šírila ako kvapôčková nemoc. Začiatky „choroby“ sa spájajú so súborom v malej dedinke Tekovské Nemce, ktorý sa postupne preplietol s levickým. V období, keď nemal kto režírovať, ujala sa taktovky I. Jurčová. Najprv v Tekovských Nemciach, po úspechoch na viacerých amatérskych prehliadkach a svetovom festivale v Maroku aj v Leviciach.
Typické Slovensko
Divadlo Pôtoň vzniklo splynutím oboch súborov, len čo dobre vybavené kultúrne centrum prisľúbilo pomoc. „Keď sme sa zúčastnili na rôznych festivaloch a získali s Pôtoňom Cenu za tvorivý čin roka, zhodnotili sme, že na amatérskom základe sme dosiahli najvyššie méty a musíme súbor začať budovať inak,“ vysvetľuje I. Jurčová. V roku 2003 sa Pôtoň pretransformoval na nezávislé divadlo a vznikali predstavenia, ktoré mali úspech na festivaloch v Maďarsku, Česku, Nemecku aj v Egypte. Pre členov súboru sa stalo divadlo prioritou číslo jeden, a nie iba príjemným koníčkom, ako to bolo za ochotníckych čias.
