Lea Vivot: Tvorba je pre mňa droga. Som od nej absolútne závislá a odmietam sa z toho liečiť
Bronzová socha Lavička lásky zobrazujúca túliacich sa milencov stála pred nákupným centrom v Toronte. Vyvolala pobúrenie ľudí a bojkotovanie nákupov. Po druhý raz šokovala, keď sa objavila v newyorskom hoteli Abe Hirschfeld. A tak americký kontinent spoznal škandalóznu autorku Leu Vivot, ktorá nemá rada politiku, náboženstvo a cenzúru.
Na stretnutie so svetoznámou sochárkou českého pôvodu bolo treba cestovať do Prahy. Pred malým exkluzívnym hotelom hlavného mesta, kde sa rozhovor uskutočnil, ihneď upútala lavička s bronzovou sochou matky s dieťaťom v životnej veľkosti. Bola venovaná dvojročnému synovi umelkyne, ktorý jej zomrel v náručí. Vnútri hotela ste potom na každom kroku objavili odkazy jej tvorivosti. Lea Vivot verí, že sochárstvo jej bolo predurčené. „Keď som ako štvorročná pobehovala po starom cintoríne na Morave, zrazu som uvidela na pomníku obrovskú sochu zhrbeného muža, kde bolo napísané esse homo – toto bol človek. Veľmi to na mňa zapôsobilo, mám pocit, že si ma tam vtedy niekto vybral,“ opisuje umelkyňa. Keď mala štrnásť rokov, navštívila v Prahe výstavu Henryho Moora a v tom čase sa rozhodla, že raz bude vystavovať svoje sochy.
Emigrantka
V živote ju stretlo mnoho tragédií, no aj napriek tomu šíri okolo seba optimizmus a energiu. Jej životný príbeh, podobne ako jej tvorba i správanie, je veľmi nevšedný. L. Vivot, v skutočnosti Drahomíra Lea Hekelová zo Šumperku, bola tretím dieťaťom rozpadávajúcej sa rodiny. Matka ju zverila do opatery bezdetnej kamarátky, odkiaľ v dvanástich rokoch utiekla. „Nikam som neutekala, len som niečo hľadala. Lásku, svoju identitu. Som rebelantka od prírody,“ komentuje L. Vivot, ktorá začala v Prahe študovať strednú umeleckú školu.
