Kniha, film, benefičné koncerty a významné ocenenia vyniesli bývalého amerického viceprezidenta opäť na vrchol popularity
Udelenie Nobelovej ceny mieru za rok 2007 bývalému americkému viceprezidentovi Alovi Gorovi znovu oživilo v USA i vo svete záujem o jeho osobu. Počas ôsmich rokov v Bielom dome stál v tieni prezidenta Billa Clintona a po nástupe nového prezidenta Georgea W. Busha v januári 2001 ustúpil z americkej vysokej politiky. Roztrpčený kontroverznou prehrou vo volebnom súboji v novembri 2000 vrátil sa k svojej niekdajšej láske – ekológii.
Al Gore dumal, bádal, prednášal a kázal. Nechal si narásť bradu a zo začiatku vzbudzoval nechápavý úsmev. „Šetrenie? Sebaobmedzovanie spotreby v mene ochrany životného prostredia? Bože môj, aké neamerické!“ ochkali mnohí Američania. Neprešlo ani sedem rokov a kyvadlo sa presunulo na opačnú stranu. Píše sa rok 2007 a onedlho šesťdesiatnika A. Gora obklopuje aureola environmentalistického proroka a mediálnej superhviezdy.
Nobelova cena
Ako laureát Nobelovej ceny mieru dostal A. Gore do vienka dar, s ktorým sa potrebuje naučiť zodpovedne nakladať. Každé jeho slovo a gesto sa odteraz skúma ako pod lupou. Nobelov výbor mu zložil hold uznaním, že „jeho silné odhodlanie, ktoré sa odráža v politickej aktivite, prednáškach, filmoch a knihách, posilnilo boj proti klimatickým zmenám“.
Zdalo by sa, že Al to mal po odchode z Bieleho domu s profilovaním ako kazateľ ochrany životného prostredia pomerne ľahké. Vláda prezidenta Georgea W. Busha zastávala k ekológii pragmatický postoj z hľadiska neškodenia zabehaným štruktúram americkej ekonomiky. Odmietala štátny intervencionizmus do ekonomiky, prípadne jej podriadenie medzinárodnej reglemetácii, lebo by to vraj škodilo americkým záujmom. Najmä vtedy, keby sa rovnaké pravidlá nevzťahovali na všetkých. Kjótsky protokol totiž nemusia dodržiavať takí konkurenti USA, ako sú Čína a India, a preto je dodnes pre Bushovu administratívu neprijateľný.
