Pohľad na vec
Vývoj nezastavíte
? Podľa kritérií tínedžerov bol ešte donedávna svet planétou bezútešnej nudy. Ľudia sa rozprávali len vis – á – vis, teda z očí do očí. Pokrokovejší mali telefón, pravda nemobilný. Nikto nemal chat. Pustatina bez života a nádeje.
Hanblivým chlapcom hrozilo, že ich rody vymrú po meči. Osloviť dievča na ulici sa nepatrilo, na diskotéku nás nepustila mama (oficiálna verzia) alebo sme nemali peniaze ani na kofolu (najčastejší dôvod). Mladí muži na gymnáziách boli oproti priemyslovákom vo výhode, lebo mali aj spolužiačky. A hoci chodiť so spolužiačkou je zvrátenosť, niektorí sa zapreli a podarilo sa im to. Počas hodín si posielali krátke textové správy. Operátormi boli spolužiaci, ktorí si dôkladne poskladaný papierik podávali, charakternejší aj neprečítali, až kým dorazil k adresátovi. Pri troche šťastia sa podarilo dvojici stretnúť na rande bez publika. Prvé pokusy o výmenu genetických informácií boli viac dobrodružné ako úspešné. V tom sú si dnešní tínedžeri a ich rodičia rovní, akurát, že súčasníci majú sofistikovanejšiu prípravu. Odkazy riešia esemeskami.
Potreba komunikovať sa u mladého človeka zobúdza večer. Sústredením vyvoláva tínedžer dojem, že pracuje prinajmenšom na záchrane ľudstva. Na monitore má otvorené dve, tri okná, lebo rôzni priatelia „fičia“ na rôznych chatoch. Okrem nich je otvorené aj okno so stránkou nejakých serióznych novín – to na oklamanie rodičov. Mladý človek predpokladá, že otec a matka sú nielen zaostalí, ale aj slepí.