Na Malorke som sa naučil samostatnejšie fungovať a prekonávať krízové situácie
Martin Skalický, študent architektúry na Technickej univerzite v Košiciach, bol vlani na pracovnej stáži na Malorke. Tam, kde iní chodia vylihovať na pláži, on pracoval v architektonickom ateliéri.
Na Malorku som sa dostal viac-menej náhodou. Spolužiačka mi ponúkla ísť namiesto nej na študentskú stáž prostredníctvom programu Leonardo da Vinci do malého ateliéru u architekta Miguela Lacombu v meste Palma de Mallorca. Dostal som niekoľko dní na rozmyslenie. Hoci som sa mierne obával dĺžky pobytu a alarmujúco nízkej kvality miestneho piva, rozhodol som sa, že pôjdem. Moje rozhodnutie stráviť ako náhradník dvadsať týždňov v dovolenkovom raji som neoľutoval.
Lepšie raz vidieť
Dni pred odletom na ostrov pre mňa znamenali stres, vybavovanie poistenia a pasovanie sa so školskou administratívou. Uvoľnenie prišlo až tesne po nástupe do vlaku z Košíc do Bratislavy. A keď som uvidel ostrov cez okienko lietadla, zaliala ma radosť, ktorá sa stupňovala geometrickým radom po zistení, že aj batožina prišla v poriadku. Nadšenie však rýchlo vystriedal šok z ubytovania, ktoré sa podobalo na chliev. Stal som sa obeťou nádherne falošnej Španielky, ktorá mi cez internet sľubovala dokonalé ubytovanie pre študenta. Namiesto toho ma čakala izba s oknom priamo na terasu s odpadkami, ktorej rozmer mi neumožňoval obliecť si pohodlne ani dlhé nohavice. A to som na tom nebol najhoršie, ostatní mali výhľad na schodisko či do obývačky. Chvalabohu som si po dvoch týždňoch zaobstaral iný byt, hoci to nebolo jednoduché. Pri hľadaní som využil inzeráty v tlači, na internete, ale aj pomoc môjho šéfa M. Lacombu. Problém nebol ani tak s cenami prenájmov, ktoré sú porovnateľné so Slovenskom (1 100 eur na mesiac za štvorizbový byt), ale skôr s dĺžkou pobytu. Takmer každý prenajímateľ vyžadoval záväzok ostať v byte aspoň jeden rok a to som sľúbiť nemohol.
Z modelára architekt
V práci som zo začiatku vyhotovoval najmä modely domov, presnejšie luxusných víl pre klientov z Nemecka a Veľkej Británie. Klienti si tak mohli podľa makiet utvoriť lepší obraz o výslednom tvare budúceho domova. S mojou prácou bol nadriadený mimoriadne spokojný, až som sa obával, že budem do konca stáže musieť robiť len modely. Našťastie sa podarilo mi presvedčiť šéfa, že mám aj iné kvality. Od tej chvíle som už dostával zodpovednejšiu robotu. Pripravoval som vizualizácie a dostal som sa aj k navrhovaniu dispozícií či dizajnu budov. Z profesionálneho hľadiska študenta piateho ročníka architektúry bola však moja práca priveľmi jednoduchá. Na druhej strane som sa naučil pracovať v programe AutoCAD, ktorý je v súčasnosti asi najpoužívanejším softvérom v mojom odbore.