Mozambik nie je schopný vyberať dane, polovicu príjmov štátu tvorí zahraničná rozvojová pomoc a treba dávať pozor, aby dary neskončili vo vreckách štátnych úradníkov
Len polhodinka od výstupu z moderného pohodlného lietadla a je tu ten istý obraz afrických metropol. Hlúčik sporo odetých detí neodbytne prosí o peniaze. Portugalskými slovami „chega, chega“, čiže „stačí, stačí“, ich nedokážeme utíšiť. Po prašnej, rozbitej ceste kráčame Maputom, hlavným a najbohatším mestom Mozambiku. Skupinka partnerov projektu GLEN (Global Education Network of Young Europeans) si kupuje iba ovocie, ktorého jedlú časť chráni šupka. Vodu na pitie si prevárame, kocky ľadu v nápojoch radšej odmietame. Naša biela pokožka priťahuje pohľady domácich ako magnet. Devätnásťmiliónový Mozambik patrí do desiatky najchudobnejších krajín sveta a ceny napríklad potravín vôbec nezohľadňujú bežný mesačný plat tisíc až tisícdvesto meticalov, čo je približne tridsať až tridsaťšesť eur. Mnohé oficiálne i neoficiálne publikované čísla o mozambickej ekonomike môžu byť značne nespoľahlivé rovnako ako informácie, ktoré potrebuje zahraničný investor, keď sa tam rozhoduje podnikať.
Problematické fakty. Znalec mozambických pomerov, nemecký profesor Rolf Steinbuch, ktorý v roku 2005 hosťoval na Univerzite Eduarda Mondlaneho v Mapute a pracoval aj pre nemecké strojárske a elektrotechnické firmy, svoje skúsenosti zhrnul v knihe Mozambik čierny, chudobný a dosť ďaleko. Uvádza, že v krajine napríklad neexistuje spoľahlivý kataster. Mnohé podnikateľské projekty môžu preto stroskotať jednoducho na tom, že pozemok, na ktorom sa má projekt realizovať, môže zo dňa na deň patriť niekomu inému.
