Mladším, slobodným je často jedno,kde je džob. Kto sa však chce usadiť,hľadá si prácu čo najbližšie k domovu
Chcel si naostro vyskúšať, ako sa s tým, čo vie, uplatní v úplne cudzom prostredí. Preto odišiel na pol roka lietať na Taiwan. Potom sa vo Švajčiarsku preškoľoval na väčšie lietadlá pre vtedajší Tatra Air. Na čas aj ostal robiť u svojich učiteľov, a keď plánoval návrat, zamestnávateľa mu slovenská vláda zlikvidovala. Nuž sa vrátil do Švajčiarska.
Pretože Stanislav Dedič z Chorvátskeho Grobu chcel byť pilotom, vybral si z dvoch možností vojenskú leteckú školu. S vedomím, že lietať na stíhacích bombardéroch Su-7 a neskôr stíhačkách MiG-23 na letiskách v Česku bude, kým mu nevyprší povinnosť odslúžiť si štúdium desaťročným úväzkom v armáde. Vojenské začiatky pokladá za vynikajúce, ale časom prišiel strop odborného rastu. Do penzie mohol vydržať napríklad ako veliteľ roja alebo sa dať na vojenskú nepilotskú kariéru. Do civilu však mohol len vtedy, ak monopolné Československé aerolínie hľadali pilotov. Tie ich však nepotrebovali každý rok. Nečakal však dlho – už v roku 1989 sa stal druhým pilotom prúdového TU-134. A o dva roky po výcviku vo Švajčiarsku druhým pilotom a čoskoro aj kapitánom v Saabe 340 novej bratislavskej spoločnosti Tatra Air. Po piatich rokoch sa sám seba pýtal na svoje kvality a či by ho ako pilota akceptovali kdekoľvek na svete. Na Taiwane hľadali Formosa Airlines pilotov, prihlásil sa a prijali ho. V Bratislave požiadal o polročnú dovolenku.
SKÚŠKA TAIWANOM. Manželky pilotov musia byť tolerantné, trpezlivé a neraz vziať do rúk aj mužovu časť starostlivosti o rodinu. „Na polročný kontrakt dosť ťažko možno rodinu zbaliť, vytrhnúť z domáceho prostredia, deti zo školy. Nuž na pol roka bol naším kontaktom fax v hoteli, kde som pol roka býval,“ spomína si dnes päťdesiatročný S. Dedič. „E-maily ešte neboli a šesť časových pásem znemožňovalo telefonovanie. Keď som sa vrátil z letu, manželka bola v práci, a keď som odchádzal na letisko, doma bola noc.“
