Film: Slepé lásky
Juraj Lehotský si zvolil názov pre svoj nový film úplne dokonale. Slepé lásky totiž neodkazujú len na zrakovo postihnutých ľudí, ktorých príbehy snímka zachytáva. Frazeologizmus tvrdiaci, že láska je slepá, nadobúda v súvislosti s Lehotského figúrami úplne nový význam. Nevidiaci protagonisti celovečerného dokumentárneho filmu sa do lásky vôbec nevrhajú „naslepo“. Zrakový hendikep ich núti zvažovať úskalia črtajúcich sa partnerských vzťahov a prekonávať prekážky, ktorými sa zrakom obdarení ľudia vôbec nezaťažujú. Úskalia a špecifiká partnerského života vo svete „bez svetla“ sa formujú do príbehov, ktoré J. Lehotský nemusí vymýšľať, ale len zachytiť. Podobne ako vo svojich starších snímkach ani v novom filme nie je sentimentálny a nehrá na city. Jeho oko je múdre a nebojí sa humoru. Na zdravotne či sociálne hendikepovaných ľudí nehľadí ako na neasimilovaných exotov, ale zachytáva práve ich schopnosť fungovať v normálnom svete. V Slepých láskach máme preto do činenia so zrakovo postihnutými osobami, ktoré „pozerajú“ televízor, štrikujú či chatujú na internete. Jediný rozdiel oproti vidiacemu svetu sa zakladá na tom, že nevidiaci si k týmto činnostiam nemusia zapáliť svetlo. Lehotského film je z tohto dôvodu v mnohých pasážach prirodzene ponorený do šera a tmy. To mu však nebráni v tom, aby z neho na diváka zároveň sálalo svetlo. (pg)
Do kín prichádza nový celovečerný slovenský film režiséra Juraja Nvotu Muzika Osemnásteho apríla sa v bratislavskom PKO uskutoční minifestival elektronickej hudby micro.Wilsonic Štúdio L+S premiéruje autorskú hru herečky Slávky Halčákovej Esencia divokej ženy
Filmové peripetie
Ako sa robí film (4)
Podal som žiadosť o dotáciu na podporu výroby mnou pripravovaného celovečerného hraného filmu Výstrel. Ako producent som do dnešného dňa zrealizoval vo svojej „filmovej fabrike“ osemdesiat dokumentárnych filmov, podieľal som sa na výrobe dvoch celovečerných filmov a počet zrealizovaných reklamných spotov sa blíži k číslu sto. Hraný film Zostane to medzi nami sa distribuoval na Slovensku aj v Česku, má soundtrack aj DVD, absolvoval 26 filmových festivalov a prehliadok v 16 krajinách sveta. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď mi pani z ministerstva kultúry po týždni od podania žiadosti telefonicky oznámila, že nemám podľa výpisu z obchodného registra oprávnenie produkovať filmy. S touto činnosťou sa zaoberám trinásty rok a zatiaľ mi to žiaden štátny orgán nevytkol. Chcel som s oficiálnym hlasom v telefóne komunikovať, aby sme spoločne prišli na to, kde vzniklo toto nedorozumenie. Hlas bol však priveľmi oficiálny. Nedalo mi, aby som dotyčnej nepripomenul, že má prácu vďaka nám – filmárom. Položila telefón. Jej posledné slová boli, že „ona tam pracovať nemusí“. Táto pani nepochopila, že nie sme tu my – filmári – pre ňu, ale ona pre nás. Inak mám rovnaký názor, naozaj by na ministerstve kultúry pracovať nemusela.
