Peter Sater: O rekonštrukciu krajiny sme sa starali ako manažéri so zbraňou
Už to nie je len o tom, ako sa postaviť zoči-voči vyzbrojenému nepriateľovi, kryť sa v zákopoch či zameriavať cieľ. V mnohých nebezpečných kútoch sveta sa dnes vojaci čoraz viac „regrutujú“ na humanitárnych pracovníkov so zbraňou v ruke.
Kapitán Peter Sater svojich nadriadených nekritizuje. Disciplína mu je vlastná. Neznamená to však, že si netrúfne na vlastný názor. „Ak máme špeciálne vycvičené jednotky, nemali by doma odpočívať v kasárňach,“ myslí si. Politický argument, že by slovenskí vojaci nemali ísť do ohrozených oblastí, sa mu v tejto profesii nezdá vhodný. Nebezpečenstvo vraj patrí k jeho povolaniu. Tento „veterán“ z Afganistanu si k nemu privoňal, keď im pod konvojom vybuchla nastražená talibanská mína.
ZAVČASU V UNIFORME. Vojakom sa nestal ako mnohí iní, ktorí sa po štúdiách dostali pred dilematický výber povolania. V uniforme je totiž už od štrnástich rokov. Skôr než vojenské filmy, ktoré by v chlapčenskom srdci otvorili túžbu, má na tom zásluhu výchovná poradkyňa zo základnej školy, ktorá mu odporučila strednú vojenskú školu. Spomína, že v skutočnosti ani poriadne nevie, prečo sa jej na to zdal vhodný. Ale uveril jej a dodnes neľutuje, hoci každé povolanie má klady aj zápory.