Kniežatstvo, kde sa poddaní výborne živia zväčša ľahkými maličkosťami, ale s vysokou pridanou hodnotou
Päť lichtenštajnských pohraničníkov podopiera stĺpy strážnice na príjazde z rakúskeho Feldkirchu. Jeden z nich vykročí v ústrety prvému raňajšiemu nedeľnému autobusu a potom mávne rukou na všetkých štyroch cestujúcich.
Prešedivený Rakúšan, iste denný pasažier, ktorý si so šoférom tyká, štyri kilometre za hranicou povie ahoj a vystúpi pri jazdiarni, lebo kone majú raňajky aj v nedeľu. Pretože v nedeľu nejde z Rakúska do lichtenštajnského hlavného mesta Vaduz nijaký priamy autobus, na tridsaťkilometrovej trati treba na polceste prestúpiť. Aby Slovák stihol správny okamih prestupu, sedí za zhovorčivým vodičom. Ten hneď pri nástupe upozorní na zľavnenú celodennú tarifu a keď vidí fotoaparát a plecniačik, hneď sa opýta, odkiaľ a kam ideme. Vôbec ho však neprekvapí, že vidí Slováka. „Poznám,“ vyhlási a chváli si dve Východoslovenky, ktoré sa mu niekoľko mesiacov perfektne starali o vážne chorú manželku. A priučili ho aj zemepisu, nuž teraz vie, kde je aj Ukrajina, lebo bydlisko tých dvoch čiperiek je na hraniciach. Byť doma v zemepise, najmä v hospodárskom, sa vyplatí.
RAKÚSKI GASTARBEITERI. Do Lichtenštajnska, vtesnaného medzi Rakúsko a Švajčiarsko na plochu dvoch či troch slovenských okresov (160 štvorcových kilometrov), nesmerujú iba slovenské opatrovateľky. A nielen rakúsky opatrovateľ koní. Vo všedné dni je to procesia gastarbeiterov. Napríklad k Hiltimu, do ThyssenKrupp Pesta, Ivoclar Vivadent a ďalších reprezentantov kvalitnej strojárčiny, jemnej mechaniky, elektroniky či polygrafie, komponentov i hotových výrobkov na hmotnosť zväčša maličkostí, ale s vysokou pridanou hodnotou. Kniežatstvo svojich ani nie 34-tisíc poddaných už desaťročia živí tlačou poštových známok, najrafinovanejšími zubárskymi prístrojmi a diskrétnymi bankami.
