Na starých záhradkárov v bratislavskej Karlovej Vsi sa zhruba pred desiatimi rokmi usmialo šťastie. Ich parcelky na stavebnom úrade preklasifikovali vďaka iniciatíve jedného zo susedov na stavebné pozemky. V tej chvíli cena štvorcového metra výrazne stúpla. Kto vtedy záhradu predal, dostal aj tritisíc korún za meter. Ešte lepšie však urobili tí, ktorí pozemok nepredali, pretože dnes má ten istý štvorcový meter štvor- až päťnásobnú hodnotu. V ich prospech zahrali prakticky všetky faktory, ktoré rozhodujú o cene nehnuteľností. V lokalite sa dobudovali siete, prešla prudkým stavebným boomom so všetkými nepríjemnými sprievodnými javmi, v blízkosti sa z lesa vykľul lesopark ako známa oddychová zóna, zlepšila sa dopravná situácia, vyrástla infraštruktúra... Navyše sa ešte výrazne zhodnotila koruna a aj ľudia majú korún oveľa viac, pretože lepšie zarábajú. Dôsledok? Pozemky sa stali ešte nedostatkovejšími. Paradoxne teda najviac na zhodnocovaní nehnuteľností zarobil ten, kto pre to neurobil vôbec nič. „Len“ mal dobre zainvestované.
Na vývoj cien nehnuteľností sa dá pozrieť aj z iného pohľadu. Ak pozemok v Bratislave stál pred desiatimi rokmi dva milióny korún a dnes by sa predal za osem miliónov, aká by bola cena spomínaných dvoch miliónov, ak by ich človek investoval inak?
Neinvestované peniaze by v cenových reláciách roku 1998 mali len zhruba polovičnú hodnotu.
