Na tristo hektárov treba päťdesiat ton osiva a deväťdesiat ton hnojiva a ročne aj deväťsto kubických metrov vody
Ľudské nutkanie zavelilo Hermannovi a Alexandrovi Richterovcom po ceste z ich rakúskeho domova do Česka zastaviť sa na odpočívadle pri diaľnici na Záhorí. Dobrý podnikateľ má otvorené oči a uši pri každej činnosti. Idúcky k autu, otec a syn zastali a zahľadeli sa na juh. „Tu by boli super trávniky!“ vyhodnotili pláň, ktorá rozčuľovala domácich, pretože bola samá burina a piesok.
Nejeden Rakúšan krúti hlavou, či bolo treba trávnik na viedenské zápasy futbalových majstrovstiev Európy kupovať akurát zo Slovenska. Srdce rakúskeho vlastenca nech však pookreje, lebo je to trávnik z firmy rakúskeho majiteľa. A srdce slovenského vlastenca poskočí pri fakte, že to nebola lacná pracovná sila, ktorá priviedla Rakúšanov na okraj dedinky Závod na Záhorí. Otec so synom sedem rokov hľadali po Rakúsku, Maďarsku i Česku dostatočné priestory na rozšírenie produkcie trávnatých kobercov. Keby sa neohlásil prebytok tekutín, hľadali by dlhšie. Aj na diaľku cez diaľnicu bolo jasné, že práve takáto nepodarená piesková pôda potvrdí názor staršieho z dvojice, že práve to je tá pravá pôda na trávniky. Vrátane futbalových. Prvým klientom nebol nik iný ako Juventus Turín.
NÁHODY V RODINE. Náhoda chcela, že podnikanie reprezentanta štvrtej generácie Richterovcov dostalo práve na Záhorí nový rozmer. A náhoda chcela, že ich firma vôbec vznikla. Začiatkom dvadsiateho storočia sa totiž Heinrich Richter, pradedo súčasného šéfa, dopočul, že jeho veličenstvo Franz Josef je mrzuté, lebo drobný neúctivý prach „zdobí“ honosné miestnosti cisárskych palácov. Viedeň zažívala stavebný boom, ktorý likvidoval všetko. Zeleň-nezeleň. Veličenstvo pobadalo, že prachu je menej tam, kde rastie tráva. Nuž skúsený H. Richter sa prihlásil s ponukou. Koberce trávy chodil totiž vyrezávať už koncom devätnásteho storočia na pasienky východne od Viedne. Vymyslel dokonca špeciálny „nôž“ na vyrezávanie kociek a v roku 1906 si na dodávky trávových kobercov založil firmu. Získal si starostov viacerých dedín od Viedne až do Uhorska, lebo tráva rýchle dorástla, „plešiny“ na pasienkoch dlho nesvietili, takže sa vlastne nič nedialo. Chtiac-nechtiac sa musel iba spoliehať na prírodného lúčneho rozsievača, lebo ten jediný vedel trávnik vytvoriť.
