Podnikateľ nie je ten, čo kúpi od obce pozemok za päťdesiat korún a predá ho obchodnému reťazcu bez pridanej hodnoty za dvetisíc korún
V roku 1991 si Martin Sukupčák povedal, že štátneho podniku bolo dosť. Po nežnej revolúcii sa stal členom širšieho vedenia veľkej stavebnej firmy a medzi šéfmi jej deviatich závodov bol jediným novým riaditeľom. Ponúkli mu post obchodného riaditeľa. Mal však pocit, že bývalý štátny podnik sa nedokáže prispôsobiť trhovému prostrediu a smeruje k problémom.
Mal som štyridsať, nie veľa na nový začiatok. S kolegom Milanom Tamborským sme sa rozhodli založiť vlastnú stavebnú firmu. Problémom prvých rokov neboli technické či organizačné úlohy, ale úvodné náklady a boj s korupciou pri pracovných povoleniach. V roku 1992 sme využili stavebný boom v Nemecku. Bol to predaj rúk slovenských remeselníkov. Zisk sme investovali do nových technológií, strojov na získanie priestorov. Základom úspechu bolo trpezlivé budovanie stavebnej firmy, z ktorej sa rozvinuli aj ďalšie aktivity.
POMOHLA ANGLIČTINA. Otca mi v päťdesiatych rokoch zatvorili. Dostal tri roky za „pochybnosti v dvojročný plán“. A to sa nieslo nielen s ním, ale niekedy aj so mnou. Nebol som členom KSČ, nedovolili mi robiť ašpirantúru, tak som si večerne urobil štátnice z angličtiny. Vďaka odborným znalostiam som sa dostal k náročným úlohám na veľkých stavbách, nie však do riadiacej funkcie. Dôvod sa vždy našiel. Ešte ako mladý technik som aplikoval na stavbe prečerpávacej vodnej elektrárne Čierny Váh zahraničné riešenie vysokovýkonnej betonáže. Neskôr som to pomáhal zopakovať v Gabčíkove.
