Článok pokračuje pod video reklamou
Veľa podôb ke-tsiapu
Gurmánsky svet sa rozdeľuje na nadšených kečupárov a striktných opovrhovateľov. Taliani by si ho na pizzu či špagety nenaliali ani za nič, Američania ho musia cítiť vo všetkom.
Keď dávni moreplavci zakotvili pri ázijských brehoch, zavoňalo im tam zvláštne jedlo z rýb, kôrovcov, bylín a korenín. Číňania z oblasti Kanton mu vraveli ke-tsiap, v Malajzii ho poznali ako kechap a v Indonézii ketjap. Túto omáčku si potom námorníci odnášali ako vzácny kulinársky poklad a doma sa ju snažili napodobniť. Používali na to najrôznejšie suroviny – ustrice, huby, vlašské orechy, hrozno či slivky. Z roku 1690 pochádza prvá anglická zmienka o jedlách zvaných ketchap alebo catsup. Ich spoločným znakom bolo použitie octu a omnoho hrubšia textúra, ako poznáme u nás.
Až keď v roku 1776 prerazili paradajky na anglo-americký tanier – dovtedy považované za jedovaté „vlčie broskyne“ – vyskúšali kuchári aj túto surovinu. Od konca 19. storočia začal paradajkový kečup, pokiaľ ide o používanosť, jednoznačne viesť a postupne získaval aj jemnejšiu konzistenciu. Odtiaľ bol už len krôčik k prvej priemyselne vyrobenej fľaši, ktorou pán Heinz zo Sharpsburgu získal v roku 1893 svoj oficiálny patent. Aj preto sa kečup považuje za americký výrobok a používa ho až 97 percent tamojších domácností.
