Biotechnológie majú šancu zmeniť svet a vnímanie výpočtovej techniky. S koncepciou biocomputingu prišiel Leonard Adelman v roku 1994 a ďalší vývoj mu dáva za pravdu.
Výpočtová kapacita dneš- ných počítačov závisí od anorganických materiálov, z ktorých sú postavené tranzistory a iné polovodičové elektronické súčiastky. So zvyšujúcimi nárokmi sa však hľadajú spôsoby, ako ich možno prekonať. Miniaturizácia totiž nie je nekonečná a terajšia výroba je v podstate na prahu realizovateľnosti. Je isté, že o pár rokov prestane platiť Moorovo pravidlo, podľa ktorého sa každé dva roky množstvo tranzistorov v čipe zdvojnásobí. Fyzikálne zákony to jednoducho nedovolia.
Podľa niektorých nadšencov sú riešením biotechnológie – nepracujú s výpočtovým výkonom, ktorý vytvoril človek počas niekoľkých desaťročí, ale s tým, čo stvorila evolúciou sama príroda. Nová vedná disciplína nazvaná biocomputing skúma, ako využiť výskum základných stavebných častí živých buniek v biopočítačoch. Pracuje najmä s DNA, ktorá je výborný materiál na riadenie výpočtov. Ide vlastne presne o to, kvôli čomu vznikla – spracúva údaje a „spúšťa“ programy uložené v bázových pároch a koordinuje bielkoviny, ktoré spracúvajú informácie potrebné na udržanie organizmu pri živote. Po rozložení na niekoľko blokov dokáže pomocou enzýmov riadiť matematicko-logické výpočty.