Článok pokračuje pod video reklamou
Film: Wall-e
Nechať behať po plátne malého robota, ktorému prvú polhodinu robí spoločnosť len nemý šváb, je odvaha. Hrozí totiž, že aj to najvnímavejšie dieťa po piatich minútach zaspí od nudy. Skúsení animátori z Pixaru túto cestu napriek tomu riskli a dnes z boja o pozornosť publika môžu odísť so vztýčenou hlavou. Do snímky Wall-e sa im totiž podarilo zakomponovať dve silné zbrane. Prvou je ľúbostný príbeh medzi dvoma robotmi, ktorý ťaží z toho, že industriálna láska ešte stále nie je v kinematografii úplne otrepaný žáner a je v ňom čo vymýšľať. Druhou pákou známeho animátorského štúdia je obdivuhodná práca s detailom. Napriek obmedzenej mimike Wall-eho „tváre“ sa tvorcom podarilo túto kôpku železa naplniť poriadnou dávkou emócií. Náhľad do kútov každodenného robotického života navyše udržiava diváka v strehu a potláča zívanie nad nezáživnou rámcovou story filmu. Tou je ošúchaný portrét nezodpovedného ľudstva, ktoré si zašpinilo planétu a na zdevastovaný bývalý domov sa pozerá už len z vesmírnej lode. Tu sa čaká na zázrak a možný návrat späť. Vstup ľudí na scénu v druhej polovici filmu pôsobí lacno, ba provokuje až k otázke, či by sa snímka neobišla aj bez nich. Grafické spracovanie ľudského sveta navyše nepochopiteľne zaostáva za rafinovanosťou vizuálu postáv robotov. Celú zodpovednosť za úspech filmu si preto na plecia berú sympaticky grambľavý Wall-e a jeho nablýskaná nápadníčka Eva. A oni si víkendovú návštevu zaslúžia.(pg)
Do kín prichádza česká vojnová dráma Tobruk režiséra Václava Marhoula V Slovenskom rozhlase vystúpi 10. septembra spevák Dan Bárta v sprievode Balzar Tria Slovenská filharmónia uvedie 11. septembra premiéru diela Missa de Functis – Requiem
Filmové peripetie
Ako sa robí film (9)
Charakteristické pre letné obdobie je to, že filmári, ktorí získali na svoje filmy peniaze, namiesto dovolenky pracujú – čiže nakrúcajú. Slnko svieti od skorého rána až do neskorého večera a film potrebuje svetlo. Pre tých, ktorí sa o finančné prostriedky na svoje filmy práve v tomto období uchádzajú – čo je môj prípad –, je zasa charakteristické čakanie. Čakanie, kým sa z dovolenky vrátia všetci úradníci a sponzori a televízie zrušia svoju letnú programovú štruktúru poskladanú z nekonečných repríz. To je totiž neklamný znak toho, že je už každý opäť na svojom mieste – v práci. Otázkou ostáva, či dotyčný bude mať chuť sa s vami (s nami) rozprávať. O filme. Prednedávnom som zavolal svojmu známemu. „Dúfam, že nechceš odo mňa peniaze na film,“ povedal bez toho, aby ma pripustil k slovu. Zaskočil ma, pretože som ho poznal z čias spolupráce v oblasti reklamy ako uvažujúceho človeka. Napadlo mi: Už aj ty, Jano? Ale aspoň zodvihol telefón. Sú aj takí „známi“, ktorí telefón nezodvihnú, neodpíšu na e-mail, nereagujú na esemesku. Nechcú sa rozprávať o filme. A to aj tí, ktorým to vyplýva z pracovnej náplne. Tí, ktorí sa nám všetkým o dva roky budú pchať pred voľbami do..., aby ďalšie štyri mohli na nás...
