Tobruk
Nový film režiséra Václava Mar- houla je z viacerých príčin nezvyčajný. Jeho výnimočnosť začína už pri námete. Vojnová tematika sa v kontexte česko-slovenského filmu spája skôr s predstavou partizánskych akcií niekde v okolí Banskej Bystrice. Snímka Tobruk však posiela mladých českých a slovenských vojakov do rozpálenej africkej púšte. Nezvyčajné miesto deja je zaľudnené neopozeranými tvárami hercov i amatérov. Film sa z priemeru vymyká aj svojským tokom deja, ktorý nerozpráva jasne rozoznateľný príbeh, ale experimentuje. Obraz vojenských akcií v okolí líbyjského mesta Tobruk počas druhej svetovej vojny navyše rezignuje na adrenalínové scény a náročné efekty. Je zrejmé, že necitlivé zaobchádzanie so všetkými týmito atribútmi výnimočnosti by mohlo snímku potopiť. Tobruku to však nehrozí. Sila filmu spočíva v tom, že sa úzkostlivo drží svojich postáv a o vojne rozpráva prostredníctvom nich. Vojenský konflikt sa odohráva v tvárach zúčastnených, odzrkadľuje sa v ich bezradnosti a neschopnosti rozhodovať o tom, čo je správne a čo nie. Nie protivník, ale nezmyselnosť celej situácie vedú československý prápor v ústrety zúfalstvu. Tragédiu mladých vojakov posilňujú všade- prítomné, nedozerné a zároveň bezcenné kopy piesku, o ktoré majú bojovať. V tomto žeravom kotle smrti vyniká absurdita vopred prehranej bitky proti neviditeľnému nepriateľovi. Režisér V. Marhoul nasnímal znepokojujúce púštne inferno, ktoré sa oplatí vidieť.(pg)
Sedemnásty ročník medzinárodného festivalu Divadelná Nitra sa začne 26. septembra Do kín prichádza český film Máj nakrútený na motívy známej básne Karla Hynka Máchu Na bratislavských Pasienkoch vystúpi 26. septembra škótska rocková legenda Nazareth
Z police
Sorokinov Ľad
V týchto dňoch vychádza nový román jedného z najznámejších súčasných ruských spisovateľov Vladimíra Sorokina. Už sme si zvykli na jeho nevšedný štýl, ktorý je typický postmoderným posunom ruských či postsovietskych reálií do iných kontextov. V románe Opričníkov deň autor pripodobil súčasnú centralistickú moc Moskvy k despotickej vláde Ivana Hrozného. Zatiaľ čo pri tomto románe išlo o antiutopický portrét ruskej budúcnosti, najnovšia kniha Ľad je ťažšie zaraditeľná. Hoci ide o napínavé čítanie, doteraz neviem, čo si mám o ňom myslieť. Nejde tu o kombináciu dvoch paralelných svetov, ako je to typické pre žáner fantasy, ale skôr o parodovanie sprisahaneckých a ezoterických teórií. Román Ľad sa skladá zo štyroch častí. V prvej nás autor rýchlym a pomerne drsným filmovým spôsobom uvádza do sveta súčasnej Moskvy, kde predstavitelia istej tajnej organizácie unášajú ľudí s blond vlasmi a modrými očami. Druhá časť je monologickým rozprávaním štrnásťročnej Varky, ktorú počas druhej svetovej vojny odvezú z jej dediny do pracovného tábora v Nemecku. Tretia časť knihy je návodom na požitie uzdravovacieho prístroja Ľad a štvrtá opisuje hru malého chlapca, ktorý je pravdepodobne produktom sekty srdca. Ale možno je to všetko úplne inak.
