Smiech sa stáva v kinematografii korením, potrebným ale celkom nedostatkovým. Zasmiať sa pri sledovaní filmu ako pri snímkach Emira Kusturicu či Jana Svěráka patrí k čoraz sporadickejším zážitkom.
To, že umenie rovná sa depresia, sa prejavilo aj na rešpektovanom Medzinárodnom filmovom festivale v kanadskom Toronte (ostatný 33. ročník sa uskutočnil od 4. do 13. septembra). Festival patrí spolu s MFF Telluride a FF Sundance k najdôležitejším na kontinente. Vždy na ňom boli vidieť filmy, ktoré majú diváci a distribútori v obľube. Kariéru tam začal aj oscarový Kolja. Zatiaľ čo iné festivaly sa hanbili za akčné krváky a situačné komédie, v Toronte boli na programe.
„My chceme ukázať svetový film taký, aký v skutočnosti je, bez prikrášľovania,“ povedal k tomu riaditeľ festivalu Piers Handling. Festivalové filmy však v posledných piatich rokoch prekryl nános ponurosti. Postavy vydedencov potĺkajúcich sa svetom bez cieľa, rozpadnutých rodín, alkoholikov, prostitútok a prostitútov, nájomných vrahov a chorých ľudí dobyli festivaly. Pri iných festivaloch, než je ten v Toronte, môžeme povedať, že to spôsobil subjektívny výber filmov. Výberové komisie totiž mávajú len poradný hlas a konečné rozhodnutie závisí od šéfa, ktorý býva „silne umelecky založený“ a myslí si, že čím problémovejší film, tým lepšie. MFF v Toronte má osemnásť dramaturgov, ktorí nepretržite cestujú od Kórey po Mexiko a pri výbere majú prakticky voľnú ruku. Preto všetkých filmových stroskotancov či drastické témy nie je možné zviesť na osobný vkus.
