Uverejňujeme tretiu časť nášho pohľadu na takzvaných slovenských miliardárov. Každý príbeh je iný, jedno však majú spoločné. Zhrnul to jeden z najmenej viditeľných mužov tejto novej doby Eduard Šebo: Stačilo byť šikovný a dostať sa k podnikom za veľmi nízke ceny. Jedni ich ovládli priamo, iní okľukou, no zvíťazili tí, ktorí ich nezničili, ale lepšie nasmerovali a zefektívnili. A potom to už bolo len o umnom zveľaďovaní majetku, vytváraní a betónovaní väzieb a, samozrejme, o kontaktoch.
VLADIMÍR SOTÁK (53)
Silný muž a tvrdý líder, s neodmysliteľnou cigarou v ruke a vždy nekonformným názorom. Z košickej hutníckej fakulty prišiel do Podbrezovej na štipendium. Po pätnástich rokoch sa stal šéfom železiarní a vďaka tomu, čo urobil za ďalších štrnásť rokov na ich čele, sa stal neoficiálnym miestodržiteľom Horehronia. Železiarne získali ako sedemčlenný tím manažérov v prvej vlne kupónovej privatizácie a Vladimír Soták vlani pre Hospodárske noviny povedal, že nemá ani o akciu viac ako jeho partneri. S odstupom času tvrdí, že by o fabriku nebojovali, keby to nebola ich posledná šanca zachrániť ju pred politikmi, pretože „tí by ju predali za facku“.
