Zoštátnenie ako liek na krízu?

Regulácie a vyvlastňovanie? Trh nezlyhal, zlyhali hráči, ktorí na ňom pôsobia

Odvahu Roberta Fica v súvislosti s jeho aktivitami voči SPP iste podnietila aj svetová kríza. Ak môžu zoštátňovať banky v USA, Francúzsku, Nemecku, tak vyvlastnenie čohokoľvek môže byť len potvrdením niečoho „moderného“.

V lete pred troma rokmi si vyšiel šéf Smeru Robert Fico na vychádzku. Pri plote centrály plynární sa pristavil a zručne naň priviazal dva transparenty s nápisom „Stop nenažranosti SPP a vlády”. Potom prehovoril: „Smer nebude nikdy rezignovať na úlohu štátu pri tvorbe cien energií a vytvorí mechanizmus, ktorý umožní štátu chrániť obyvateľov pred bezohľadnou cenovou politikou monopolu.” Mýlil sa, kto si vtedy myslel, že mladý politik žartuje. Prešli tri roky, kým víťaz volieb R. Fico našiel spôsob, ako dať najavo vlastnú predstavu. Nedávno pripomenul všetkým cudzím vlastníkom energetických monopolov na Slovensku, že existuje článok 20 Ústavy SR, ktorý hovorí, že vo verejnom záujme sa dá vec vyvlastniť. A hneď nato pritvrdil slovami, že ak niekto pôjde proti záujmom tohto štátu a jeho ľudí, nebude sa ostýchať a použije aj takéto krajné prostriedky. „Slovensko nemôže byť energeticky bábková krajina,“ vyhlásil, zrejme v presvedčení, že „nenažraté“ monopoly si vstúpia do svedomia.

Kedy to nejde. S vyvlastňovaním to také jednoduché nebude. Slovensko uzatvorilo 35 bilaterálnych dohôd o podpore a ochrane investícií. Tieto dohody podrobne upravujú otázky priameho či nepriameho vyvlastnenia. Priame vyvlastňovanie predstavuje zabavenie investorovho majetku. Pripomína skôr znárodnenie teda násilné vyvlastnenie bez primeranej náhrady, ako to urobili komunisti v roku 1948 v Československu. Znárodňovanie kultivovanejším spôsobom, teda za náhradu, sa odohralo v päťdesiatych rokoch minulého storočia v západnej Európe. Neskôr však na Západe mnohé firmy znovu sprivatizovali. Preto moderní politici používajú na obídenie tohto pojmu sofistikované metódy. Nehovoria o ňom priamo, ale spomínajú napríklad zákaz tvorby zisku. Kto už by sa chcel podobať na Klementa Gottwalda?!