Každoročne sa umárame, kde nájsť sponzorov na chod divadla a na realizáciu nových titulov, pretože z predaných vstupeniek nemôžeme vyžiť
Myslenie bolí, a tak aj vtipné a múdre uvažovanie či zabávanie v období totalitnej nadvlády gýča a píplmetrov nemá nijakú šancu
Niekedy mám dojem, že sme sa po roku 1990 trochu zbláznili. Silou-mocou chceme byť priveľmi svetoví a zatiaľ v mnohom ešte stále nie sme ani okresní
Divadlo tu bude dovtedy, pokým budú chcieť ľudia spoločne uvažovať a tešiť sa zo svojich životných príbehov
Naši ľudia si radšej niekoho vážia a uctievajú, akoby ho mali poznať, lebo niekoho si vážiť je hrozne jednoduché
„Chceli sme byť iní. Nevedeli sme akí, ale túžili sme ako malé deti, aby naše divadlo bolo iné ako vtedajšie divadlá, dokonca odlišné aj od toho vtedajšieho radošinského, ochotníckeho. Dychtili sme po divadle, v ktorom by sme hovorili o sebe a za seba. Pre také divadlo sme žili – a s takým divadlom sme neskôr aj prežili.“ Herec a majiteľ Radošinského naivného divadla Stanislav Štepka.
Milan Lasica pre Profit povedal, že ste príkladom úspešného umelca- -podnikateľa. Čo rozhodlo o vašom „súkromníčení“?
Byť majiteľom súkromného divadla na Slovensku nie je jednoduché. Praha dala ešte aj na chodník pred divadlom vydláždiť názov súkromného divadla, ktoré je o štyri roky od nás staršie a ktoré roky Česi považujú za svoj národný poklad – Semafor. A my sa každoročne umárame, ako zaplatiť odborárom milión a pol nájomné za divadelnú sálu, kde nájsť sponzorov na chod divadla a na realizáciu nových titulov, pretože z predaných vstupeniek divadlo nemôže vyžiť. A tak dosť často píšeme listy, chodíme po kanceláriách a sponzoroch, prosíme, takmer až žobreme – len aby sme mohli byť a žiť, a to aj po štyridsiatich piatich rokoch úspešného účinkovania nášho divadla... To sú tie paradoxy.
