Od fialiek k antraxu
Úsilie „dostať sa pod kožu“ bakte- riálnemu škodcovi obľúbených izbových kvetov azda odhalilo spôsob likvidácie baktérií, ktoré smrteľne ohrozujú ľudí. Nadia Kadiová, Daniel Oves-Costales, Lijiang Songová a Gregory Challis z Warwickskej univerzity (Veľká Británia) pátrali s kolegami z univerzity v škótskom St. Andrews, ako zdolať škodcu afrických fialiek, baktériu Pectobacterium chrysanthemi. Jej Achillovou pätou je kyselina citrónová. S bunkami fialiek súperí o kľúčovú živinu – železo, bez ktorého baktérie nerastú. Na získanie železa majú špeciálnu chemickú štruktúru – siderofór („nosič železa“). Vedci zistili, ako enzým achromobaktín, uľahčujúci zostavenie siderofóru, viaže kyselinu citrónovú, ktorá zasa viaže železo. Ukázalo sa, že v baktérii možno tento proces zablokovať či potlačiť a tým ju odstaviť od železa a „vyhladovať“. Už to by potešilo prinajmenšom milovníkov fialiek. Vedci (na snímke zľava G. Challis, L. Songová a D. Oves-Costales) sa s tým však neuspokojili a skúmali ďalej. Zistili, že podobný enzým využívajú pri zabudovávaní kyseliny citrónovej do svojich siderofórov smrtonosné bakteriálne škodce ľudí – Bacillus anthracis, pôvodca antraxu. Obidva enzýmy rozpoznávajú kyselinu citrónovú rovnako. Ak sa to teda dá zablokovať pri fialkovej baktérii, malo by aj pri antraxovej. „Potláčanie tohto procesu založeného na kyseline citrónovej môže byť pri antraxe ešte účinnejšie, lebo fialková baktéria má ešte druhú siderofórovú štruktúru, kým antraxová náhradu nemá,“ povedal G. Challis. Železným hladomorom by sa mala dať zastaviť antraxová infekcia dýchacích ciest, takmer vždy smrteľná. Navyše antraxom sa to nemusí skončiť. Trojica pokračuje v skúmaní podobných enzýmov, ktoré sa podieľajú na budovaní siderofórov na základe kyseliny citrónovej v patogénnych kmeňoch známej črevnej baktérie Escherichia coli a kmeňoch baktérií Staphylococcus aureus, ktoré odolávajú aj silným antibiotikám. Výsledky výskumu vedci uverejnili v časopisoch Nature Chemical Biology a Chemical Communications.
Dokonalí detektívi sú len v televízii
Hercule Poirot vystačil s logikou a znalosťami psychológie a za celú kariéru slávneho detektíva sa pomýlil iba raz. Samozrejme, vo fantázii spisovateľky Agathy Christie. Reálny život je iný. Hoci majú kriminalisti k dispozícii najmodernejšie laboratóriá, ich postupy majú od dokonalosti veľmi ďaleko. Podľa správy National Academy of Science v USA sa v posledných rokoch zvýšil počet prípadov, keď ľudí odsúdili na základe „nezvratných“ dôkazov a neskôr prepustili, pretože analýzy sa ukázali ako chybné. Spoľahnúť sa nemožno ani na starú dobrú daktyloskopiu. O tom by mohol veľa rozprávať americký právnik Brandon Mayfield, ktorého zadržali za spoluúčasť na bombovom útoku na vlaky na madridskej stanici pred piatimi rokmi. Experti FBI mu prisúdili odtlačky prstov, ktoré sa našli na plastovom vrecku s výbušninou. Vyše mesiaca ho zadržiavali ako teroristu, kým sa nepreukázalo, že nikdy nebol v Španielsku. Hoci odtlačok prsta je naozaj jedinečný, kriminalisti stále nevedia, ako sa odlišujú rôzne odtlačky tej istej osoby a ako veľmi sa môžu podobať odtlačky ľudí z určitej populácie.
„S výnimkou DNA analýz žiadna metóda nepreukázala schopnosť konzistentne dokázať spojitosť medzi dôkazom a určitým človekom,“ cituje správu Na- tional Academy of Science server Osel.cz. Testy DNA sú výnimočné predovšetkým malou pravdepodobnosťou chýb. Navyše sú pravdepodobnosti náhodných zhôd známe a sudcovia ich môžu pri svojom rozhodovaní zohľadniť. Ako príklad chybne použitých analýz sa často uvádzajú prípady, keď ľudí omylom odsúdili na základe porovnania ich vlasov s vlasmi páchateľa z miesta činu. Veľký rozruch vyvolal prípad Stevena Barnesa, ktorého v roku 1989 odsúdili za znásilnenie a vraždu. Svoju vinu popieral, ale „usvedčili“ ho odtlačky pneumatík a látky pri nohaviciach obete. Za pravdu mu dali až testy DNA páchateľa z miesta činu a po dvadsiatich rokoch ho vlani v novembri prepustili z väzenia.
