Orientácia európskych producentov sa otáča viac na Áziu než na Ameriku
Quentin Tarantino, ktorý si v hoteli Carlton na bulvári La Croisette objednal hamburger. Francúzsky spevák Johnny Hallyday, ktorý sa zaskvel ako herec v kórejskom filme Odplata. Sprievody limuzín, pouliční rezbári, pouličné kapely, protest aktivistov Greenpeace, obkľúčené bary. Aj taký bol nedávno skončený 62. ročník Medzinárodného filmového festivalu v Cannes.
Okamihy výstupu k Filmovému palácu boli rovnako žiarivé ako v minulosti. Ale festival v Cannes nerobí len stovka festivalových filmov, ale ďalšie štyri tisícky titulov bez mena, ktoré sa predávajú v pote tváre na filmovom trhu a v takzvanej Village International, v hotelových izbách alebo dokonca v prenajatých bytoch prispôsobených na kancelárie firiem. A práve filmový obchod sa v tomto roku postaral o nejednu vrásku na čele.
PRI VŠETKEJ SKROMNOSTI. Lobby hotela Majestic, ktorá sa v predchádzajúcich rokoch hemžila zástupcami firiem, voyerov a reklamnými akciami, bola v tomto roku o poznanie voľnejšia. Festivalové hotely mali do poslednej chvíle voľné miesta, čo sa im nestalo už roky. Malé firmy nedorazili vôbec, tie stredné a väčšie prišli, ale s menším personálom i rozpočtami, na menej dní a menej obťažkané reklamnými materiálmi. Do Cannes prišli aj najvplyvnejší nezávislí producenti a distribútori, čo je určite optimistický signál do budúcnosti.
