Záhada stratených žralokov
Satelity vyriešili dávny problém – kam na polovicu roka miznú žraloky. Ukázalo to, ako málo ešte vieme aj o zdanlivo známych veľkých tvoroch. Žralok obrovský (Cetorhinus maximus) síce napriek svojmu menu nie je absolútne najväčší žijúci žralok, ale za žralokom veľrybím (Rhincodon typus) mu patrí hneď druhá priečka. Žraloky obrovské dorastajú až do dĺžky vyše 12 metrov (overený rekord 12,27 metra) a hmotnosť najväčších sa odhaduje na takmer 20 ton. Vlastne nie sú rybami v pravom zmysle slova, ale parybami (Chondrichthyes). Ich kostra je totiž na rozdiel od kostnatých rýb chrupavkovitá. Žraloky obrovské obývajú severné i južné mierne pásma troch hlavných oceánov – Tichého, Atlantického a čiastočne aj Indického oceánu. Obľubujú kontinentálne šelfy a často vychádzajú na hladinu blízko pobrežia. Dôvodom je ich hlavná obživa: idú tam, kde je najviac planktónu. V Atlantiku pri východnom pobreží USA ich vyše polstoročia obklopovala záhada. V lete a na jeseň ich tam bežne vidno – tak často, že tu patria k takzvaným ikonickým druhom morských živočíchov, ako sú veľryby a delfíny. Na zimu a jar sa však kamsi strácali. V roku 1954 sa zrodila hypotéza, že vtedy hibernujú pri oceánskom dne. Záhada nedala spávať tímu vedcov, ochranárov a odborníkov na rybolov, ktorý viedol Gregory Skomal z Massachusettského úradu pre morský rybolov v Oak Bluffs. Preto 25 žralokom nasadili rádiové vysielače sledované satelitmi. Výsledky uverejnili v časopise Current Biology. Takmer poldruha roka dobre fungovalo osemnásť vysielačov. A priniesli prekvapenie. Žraloky obrovské sa neobmedzujú na mierne pásmo a v zime migrovali na juh do subtropického a tropického západného Atlantiku – od massachusettského mysu Cod plávali do Sargasového mora, k Bahamám, Portoriku, Guyane a dva až na juh od rovníka k pobrežiu východnej Brazílie. Rekordman urazil vzdušnou čiarou 6 480 kilometrov. Plávali zväčša dvesto až tisíc metrov pod hladinou, čo vysvetľuje záhadu „stratených žralokov“. Niektoré strávili stovky metrov pod hladinou aj niekoľko mesiacov.
Lovci pirátov
Keď malé a rýchle člny somálskych pirátov prirazia k mohutnému trupu civilnej lode, posádka prakticky nemá šancu. Piráti sa bleskurýchlo vyšplhajú po lanách na palubu a ovládnu loď. A hoci vojnové loďstvá námorných veľmocí hliadkujú v ohrozených vodách, nie je to vždy účinné. Pre ich raketové fregaty sú pirátske lode primalý cieľ.
Situácia by sa mohla o niekoľko mesiacov zmeniť. Americké námorníctvo (US Navy) testuje nové typy univerzálnych plavidiel určených na boj s malými útočnými člnmi protivníka – bez ohľadu, či ide o pirátov, teroristov alebo pravidelných síl iného štátu. Program novej generácie lodí LCS (Littoral Combat Ship) sa rozbehol v roku 2001 a v súčasnosti je v etape porovnávacích skúšok dvoch prototypov – Freedom vývojového tímu Lockheed Martin a Independence korporácie General Dynamics. Oba prototypy majú dĺžku okolo 120 metrov a výtlak 2 700 ton. Operujú s dvoma vrtuľníkmi Seahawk a trojicou bezpilotných prieskumných lietadielok Fire Scout. Na prieskum a rýchly útok poslúžia tiež bezposádkové člny Spartan Scout s riadenými raketami Hellfire a Javelin. Hlavnou prednosťou lodí LCS bude rýchlosť. Freedom dokáže vyvinúť 85 km/h a na dlhú vzdialenosť používa dva dieselové motory, dvojicu plynových turbín zapína pri bojových operáciách. Independence má rovnaký pohon, ale odvážnejšiu koncepciu trimaranu (loď s troma trupmi). Vďaka tomu dosiahne rýchlosť 95 km/h a vysokú obratnosť. Technológia stealth je pre obe lode samozrejmosťou. V budúcom roku chce US Navy kúpiť ďalšie tri plavidlá LCS a celkove bude operovať s 55 loďami. Jedna by mala stáť 460 miliónov dolárov.
