Keď chce filmár vystrašiť diváka, musí poznať dušu človeka a mať cit pre emócie, ktoré v danej dobe ľuďmi dokážu pohnúť. Pretože nie každá generácia sa bojí rovnako. Režisér a scenárista Wes Craven strašil v deväťdesiatych rokoch hororom Scream, v osemdesiatych filmami Hory majú oči a Nočná mora z Elm Street a v sedemdesiatych filmom Posledný dom naľavo. V slovenských kinách je aktuálne remake tohto filmu a Wes Craven ako spoluscenárista dokáže vydesiť aj v tomto storočí. Nepotrebuje k tomu ani špeciálne efekty. Stačí dať na plátno násilie a nechať človeka čeliť jeho vizuálnemu a zvukovému vplyvu, ako aj vnútornému, prirodzene ľudskému strachu z násilia. Mimochodom, prejavom spomínaného strachu býva často iracionálny smiech. Obrana psychiky. V kinosále sa pri najtvrdších scénach snažili smiať stredoškoláčky, ale aj chlapíci nabudení fitnescentrami.
Dvojicu mladých dievčat unesie partia násilníkov na úteku. Dvaja muži, z toho jeden dominantný, druhý úplný hlupák. Žena s násilnými sklonmi, ktorá by však pri mnohom aj cúvla. A syn prvého muža, ktorý nič z toho neschvaľuje, ale silu postaviť sa či utiecť nemá. Keď alfa samec znásilní jedno z dievčat a zabije druhé, skupina sa dostane (nechtiac) do domu rodičov prvého z dievčat. A to budete pozerať, čo dokáže urobiť jemná žena a jej manžel chirurg potom, čo zistia, koho ubytovali v dome. Neuvidíte však žiadne terminátorské akcie, naopak, film vás nechá celkom racionálne pozerať sa na to, že keď sa dvojica bežných ľudí rozhodne zabíjať, nie je to také jednoduché, ako sa väčšina filmov snaží vykresliť.(ph)
