V Bratislave im nič nechýbalo. Štyridsiatnici uprostred pracovnej kariéry i života mali solídne spoločenské i pracovné zázemie. Eva Vetrová bola od roku 1991 profesionálna tenisová trénerka so skúsenosťami v Taliansku i v Nemecku, jej manžel Peter pôsobil ako huslista, člen orchestra Slovenského rozhlasu. Keď však Eva pred piatimi rokmi dostala ponuku na stáž a prípadné pracovné pôsobenie v Kapskom Meste, rodinná rada nesedela dlho. Podmienkou bolo, že pôjde celá rodina. Dcéry si tam dokončia strednú školu, môžu študovať na dobrej univerzite. Manžel si k batožine zoberie husle a zlepší si tam aj angličtinu.
Nik ich doma neodrádzal od vzdialeného sveta černošskej, farebnej i belošskej kultúry, iného životného štýlu či neznámej životnej úrovne. Hoci v slovenských médiách sa Južná Afrika objaví iba pri nejakom probléme. Keď poslali do Kapského Mesta e-mail slovenskému hudobníkovi Slavomírovi Mrázikovi, okamžite prišla pomoc s prenájmom domu i séria užitočných rád. Poldruha hodiny po pristátí mali v ruke kľúče od príbytku. Stres zo začiatku robila iba bezstresovosť fungujúceho systému. Nie je mestská hromadná doprava? Tak sa prenajme auto. Musím si zvykať na jazdu po ľavej strane? Šťastie, že na juhu Afriky sa nik za volantom neblázni, „nemyšičkuje“, nevytrubuje, v zorganizovanom dni netreba robiť chaos.
