Hot dog, sendvič, hamburger, toasty – to je základ svetového gastronomického jazyka. A ešte pizza. Dostať ju všade, hoci v často veľmi zvláštnej podobe.
Každý Talian by sa za pravú pizzu bil, bránil by dávne neapolské autorstvo či patent na dokonalosť. Nik iný vraj nie je schopný upiecť skutočnú pizzu, na ktorú patria len pravé talianske suroviny, aj to iba niektoré. V skutočnosti si obložený koláč vymysleli mnohé národy. Už v rukopisoch z tretieho storočia pred naším letopočtom sa spomína grécka placka s olivovým olejom, korením a medom, pečená na kameni. V tom sa vlastne odlišovala od predchádzajúcej focaccie Etruskov, ktorí až na hotovú placku kládli obloženie. K dnešnej podobe pizze prispela aj Amerika: koláč obohatila o paradajky, keď ich exportovala na starý kontinent. V roku 1889 Neapolčan Raffaelo Esposito pripravil pizzu v národných farbách – z bielej mozzarelly, červenej paradajky, zelenej bazalky a poslal ju kráľovnej Margherite. Pod týmto názvom sa dodnes predáva ako svetová jednotka. Talianski imigranti sa v Amerike zaslúžili o pizzu s oreganom, pečenú na panvici – prvý oficiálny recept z roku 1943 hovorí o Chigaco-style. Najmä tam sa začína kapitola o odlišnostiach v receptoch. Lebo neexistuje iba talianska, ale aj veľa lokálnych, národných.
