Článok pokračuje pod video reklamou
Pri otázke, či a ako obmedziť stále stúpajúce emisie oxidu uhličitého, máme na výber medzi kolapsom ekonomiky a nerealisticky rozsiahlym budovaním energetických kapacít. V časopise Climatic Change to napísal Tim Garrett z Utahskej univerzity v Salt Lake City (USA). Neortodoxne. Článok odmietlo prijať niekoľko odborných časopisov, napokon však zakotvil v časopise, ktorý edituje popredný klimatológ hlavného prúdu Stephen Schneider zo Stanfordovej univerzity (USA), známy aj u nás knihou Laboratórium Zem. „Nevyzerá pravdepodobne, že by v dohľadnej budúcnosti došlo k významnému odklonu od pozorovaného pribúdania emisií oxidu uhličitého,“ uvádza v článku T. Garrett. Navyše šetrenie energiou a rast energetickej efektívnosti podľa neho neznižujú dopyt po energii, iba podnecujú ekonomický rast a väčšiu spotrebu energie. Zistil, že globálne využívanie energie je pri zohľadnení inflácie historicky – až dvetisíc rokov do minulosti – úmerné akumulovanej svetovej ekonomickej produktivite. Konštantou úmernosti je 9,7 miliwattu primárnej spotreby energie na jeden dolár s kúpnou silou roku 1990.
Celkove mu vyšlo, že stabilizácia emisií oxidu uhličitého na súčasnej úrovni si vyžiada ročný prírastok energetickej kapacity približne tristo gigawattov z bezuhlíkových zdrojov, čo zodpovedá potrebe budovať takmer jednu bežnú jadrovú elektráreň denne. Alternatívou je zrútenie svetovej ekonomiky. Garrettove názory berú vážne skôr kolegovia prírodovedci, ekonómovia sú skeptickejší – ekonomiku totiž vníma ako fyzikálny problém a civilizáciu pripodobňuje tepelnému stroju, ktorý spotrebúva energiu a vykonáva prácu vo forme ekonomickej produkcie, ktorá zasa podnecuje jeho ďalšiu energetickú spotrebu. Napriek skepse o sumárnej účelnosti šetrenia energiou sa sám T. Garrett ďalej správa energeticky úsporne a do zamestnania chodí na bicykli či autobusom, v jeho domácnosti sa vyprané šatstvo suší vonku na vzduchu a trávnik v záhrade upravuje mechanickou sekačkou.
