Barónka (ne)aristokratka

Európska únia dostala 1. decembra vlastnú ministerku zahraničných vecí. Umožňuje to Lisabonská zmluva vytvárajúca post vysokého komisára pre zahraničie a bezpečnostnú politiku EÚ. Nestal sa ním žiaden zo súčasných alebo bývalých vysokých štátnikov. Päťsto miliónov občanov únie bude v rokovaniach so zahraničím zastupovať Angličanka Catherine Ashtonová.

Hoci Catherine Ashtonová s doživotným šľachtickým titulom barónky, presnejšie baroness Ashton of Upholland, nebola po ročnej praxi eurokomisárky pre obchod úplným nováčikom vo vysokej politike, väčšina Európanov o nej nikdy nepočula. Päťdesiattriročná Angličanka rozhodne nevyzerá ako klasická anglická lady. Nemá hrdé aristokratické držanie hlavy, krku a trupu a jej slovník i výslovnosť prezrádzajú, že nemala v detstve súkromných vychovávateľov, neabsolvovala elitné súkromné školy a necibrila si prednes v rečníckych cvičeniach. Paradoxne sa však bude v medzinárodnej diplomatickej aréne stretávať s príslušníkmi vladárskych dynastií, s prezidentmi, premiérmi a ministrami, ktorí absolvovali špičkové britské stredoškolské a vysokoškolské vzdelávacie inštitúcie. V istom zmysle budú anglickejší ako ona a príležitostne jej to možno dajú najavo. Mnohí budú od nej ako od Angličanky, ktorá predsedala britskej Snemovni lordov, očakávať, že uhladenosťou manierov a angličtinou prekoná obdivovanú prívetivú bývalú vysokú komisárku únie pre vonkajšie vzťahy Rakúšanku Benitu Ferrerovú-Waldnerovú, ktorá 1. decembra prebrala po C. Ashtonovej úrad eurokomisárky pre obchod. Nová funkcia lady Ashtonovej zlučuje od 1. decembra doterajší zahraničnopolitický post B. Ferrerovej-Waldnerovej s úradom Vysokého zástupcu pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku, teda okruhy zahraničia a bezpečnosti. Do 1. decembra viedol bezpečnosť Španiel Javier Solana, ktorý bol predtým generálnym tajomníkom NATO. Zastrešovanie zahraničnej politiky a obrany/bezpečnosti úradom vysokého komisára pre zahraničie a bezpečnostnú politiku EÚ, ako to určuje Lisabonská zmluva, provokuje k širším otázkam. Môže byť výhodou v krízových obdobiach globálnych rozmerov, keď sa žiadajú rázne kroky a nevylučuje nasadenie sily. Platilo to najmä počas štyroch desaťročí trvania studenej vojny. V súčasnosti nemá EÚ nepriateľa vtedajšieho kalibru Sovietskeho zväzu. Rôznorodé teroristické hnutia predstavujú bezpečnostné riziká, ale nie celkovú vojenskú hrozbu pre úniu. Podriaďovanie zahraničnej politiky vojenským záujmom nie je potrebné.