Tenistu i milovníka umenia a zberateľa Jana Kukala začiatkom sedemdesiatych rokov priviedol priateľ výtvarník do obývačkového ateliéru maliara Milana Paštéku. Vnímavý návštevník zistil, že v susedstve žijú aj sochári Pavol Tóth a Vladimír Kompánek. Prepadol ich životnej filozofii a tvorbe, a tak sa začala jeho púť dielom umelcov, ktorí si hovorili galandovci a majú prívlastok legendy slovenskej moderny.
Bolo ich deväť, ročníky 1926 až 1933. Štyria už nežijú. V roku 1957 sa prvou skupinovou výstavou v Žiline ohlásili ako nová umelecká skupina. Z ich vnútornej potreby, lebo ako to sami deklarovali, „v procese hľadania vlastného výtvarného výrazu sa stretli v estetických názoroch na jednej základni“. A rozhodli sa uvedomele a cieľavedome nadväzovať na dielo Mikuláša Galandu, Ľudovíta Fullu, Miloša A. Bazovského a Cypriána Majerníka. Tieto osobnosti pre nich predstavovali najlepšie prúdy moderného a pritom hlboko slovenského a ľudského výtvarného umenia. „Špecifickým svetom výtvarných diel galandovcov bol svet dediny, čiže svojím umením proklamovali aj zrastenosť do významovej štruktúry poznaného a uctievaného.“ Tak charakterizuje ich tvorbu kunsthistorik Juraj Mojžiš v pozvánke do Galérie mesta Bratislavy v Mirbachovom paláci na nastávajúcu bratislavskú výstavu ich diel. Podujatie, ktoré inicioval a zmanažoval Jan Kukal, otvoria 10. februára.
